Čínska cenzúra na Slovensku: Hrozba, ktorú si nikto nevšimol
Na slovenských ministerstvách sa odohráva niečo, čo by mohlo znepokojovať všetkých, ktorí si cenia slobodu slova a tradičné demokratické hodnoty. V posledných dňoch rokovala na Ministerstve informatizácie Čínska delegácia, medzi ktorými sa nachádzal Zhuang Rongwen, šéf čínskej cenzúry. Tento fakt vyvoláva otázky o smere, ktorým sa Slovensko uberá.
Opozičné strany reagujú veľmi ostro. Progresívne Slovensko upozorňuje, že srdečné vzťahy s čínskym režimom, ktorého hlavný cenzor bol nedávno na rokovaniach, naznačujú alarmujúcu tendenciu: keď Fico hovorí, že nás môžu učiť o spravovaní štátu. Týchto slov sa treba báť. A to nie sú len prázdne vyhlásenia, ale signály, ktoré by sme ako spoločnosť mali pozorne sledovať.
Odmietanie cenzúry alebo zamlčovanie pravdy?
Ministerstvo tvrdo odmieta akékoľvek obvinenia z vytvárania konšpiračných teórií okolo cenzúry. Podľa nich išlo o bežné pracovné stretnutie, kde sa preberali digitálne politiky. Aké však možno definovať ako „bežné”, ak sa na takýchto stretnutiach podieľa niekto, kto je známy svojou úlohou v potláčaní slobodných prejavov na internete?
Čínske praktiky cenzúry, ktorými sa Rongwen preslávil, nemôžu byť ignorované ani na okamih. Schodisko k otvorenej diskusii sa zdá byť čoraz hrubším a nejasnejším; ak je naša krajina skutočne demokratická, ako môžeme tolerovať cenzora, ktorý potláča pravdu a posúva nás do oblasti nezáujmu a manipulácie?
Digitálny apartheid alebo cesta k slobode?
Na Slovensku sa objavujú hlasy expertov, ktorí varujú pred cenzúrou importovanou z Číny. Ján Hargaš z Progresívneho Slovenska varuje, že Slovensko sa môže stať súčasťou medzinárodného vzoru, ktorý iba nahráva autoritárskym praktikám. Kontrola informácií a slobody prejavu by mala byť pre každého občana varovným signálom. Aké následky môže mať tento smer na budúcnosť demokratických princípov?
Rethinking cenzúry už nie je len otázkou štátnej politiky, ale aj znepokojení každého z nás. Každá debata s predstaviteľmi režimu, ktorý aktívne potláča vlastnú slobodu, je krokom vpred alebo späť? Môže ísť o prax, ktorá súvisí s nevyhnutným dialógom, alebo skôr o slepú cestu, z ktorej sa nedokážeme vymaniť?
Občianska zodpovednosť a zlý signál
Je veľmi otázne, čo presne takýto typ diplomacie prinesie občanom. Slová o otvorenosti a dialógu môžu zakrývať skryté úmysly a zvyšujú riziko, že sa v očiach verejnosti zdá, akoby sme sa stávali súčasťou niečoho, čo je podstatne nebezpečnejšie ako len nevyhnutná spolupráca s inými krajinami.
Čím viac sa otvárame krajine, ktorej politické praktiky sú známe potláčaním základných práv, tým viac sa musíme zamýšľať nad slobodou, ktorej naše rodiny a budúce generácie zaslúžia. Otvorenie dverí pre cenzúrne praktiky a akceptovanie cenzora ako bežného hosťa vo vládnych priestoroch by malo vzbudzovať obavy. Otázka znie: Ako ďaleko sme ochotní zájsť v mene diplomacie?
