Humanitárna pomoc a ukrajinská vojna: Rozhovor s Antonom Fričom
Pomoc zo Slovenska sa pre ukrajinských utečencov stala často jediným darčekom k Vianociam. Anton Frič, humanitárny pracovník, neúnavne organizuje zbierky a posiela materiálnu pomoc priamo na front. V jeho slovách znie naliehavá potreba, rozčarovanie z vojny a silné presvedčenie, že pomoc je nevyhnutná aj v čase korupčných škandálov na Ukrajine.
„Čím dlhšie vojna trvá, tým viac im treba pomáhať. Ukrajinci sú v stále ťažšej situácii. Minulý rok sme pomáhali s pieckami vyrábanými Rómami na Zakarpatí, no teraz by bolo treba urobiť tisícnásobne viac,“ hovorí Frič znepokojene. Vianočná krabička pre ukrajinské deti, projekt, ktorý organizuje, premieňa obyčajné krabice na darčeky, ktoré sú pre deti zasa dôvodom na úsmev, aj keď sú ich Vianoce skromné a väčšinou bez darčekov.
„Na Ukrajine sa darčeky doručujú až do pravoslávnych Vianoc, ktoré sa oslavujú 6. januára. Cálový projekt oživuje aj slovensko-ukrajinsku solidaritu, keďže deti často dostávajú ako dary tablety, ktoré potrebujú na online vzdelávanie,“ dodáva. Tieto deti, ktoré sa neustále učia z mobilov, majú vlastné silné príbehy a naivne bojujú s realitou vojny a jej následkami.
Frič si spomína na prvé dni po ruskej agresii, kedy sa na hranici s Ukrajinou zorganizovali prvé evakuácie. „Ľudia nechceli odísť zo svojich domovov, nechávali za sebou celé svoj život. Často prichádzajú s prázdnymi rukami, plní smútenia za svojimi majetkami. Tieto momenty sú nevyhnutné a ťažké,” uvádza s ťažkým srdcom.
V medzitým sa vojaci dostávajú do ťažkých podmienok. Anton spomína, že evakuácie sú emocionálne vypäté. „Babičky, deti s obavami, nielenže odchádzajú z domovov, ale často zostávajú sami a bezradní. Tie obrazy hovoria samy za seba,” dodáva. O svojej aktivite vo vojnových oblastiach však nehovorí len s ťažkým srdcom, ale aj s pýchou na to, že sa ruská agresia stretáva s odhodlaním pomáhať.
„Ťažkým momentom je, keď musím povedať, že niekedy sa aj vo vojne objavia momenty smiechu. Pamätám si, ako sme evakuovali z Vovčanska a babička si aj tak sadila zemiaky, lebo si myslela, že sa tam ešte vráti. To sú situácie, ktoré kombinujú tragédiu s humornými momentmi,” hovorí Frič, ktorý si uvedomuje, že aj v priamom ohrození existujú vzácne momenty ľudskej odolnosti.
Ako terénny pracovník je konfrontovaný s realitou, ktorá je hrôzostrašná, ale aj nabitá silou a odhodlaním. „Ukrajinci sa boja o svoju existenciu. Nikto netúži žiť pod ruskou nadvládou a vnímajú to ako boj za svoju slobodu. Pre prevádzanie humanitárnej pomoci je dôležité rozumieť tejto psychológii,” dodáva.
Anton Frič nie len že verí, že pomoc má zmysel, ale je presvedčený, že je to ich morálna povinnosť. Zároveň nepopiera, že dobrovoľníci sa stretávajú so strachom, no „keď sa človek vyhne riziku, je to v Božích rukách.” Ako plánuje pokračovať vo svojej činnosti, je evidentné, že jedným z hlavných cieľov je budovať nové pomocné inštitúcie, ktoré budú bezpečné a blízke kvalitnej dôstojnej pomoci pre tých, ktorí to najviac potrebujú.
