Prípad Hartmut Tautz: Slovensko sa od spravodlivosti vzďaľuje aj po 40 rokoch
V najbližších hodinách si pripomenieme tragický osud devätnásťročného mladíka Hartmuta Tautza, ktorý sa chcel v auguste 1986 dostať na Západ cez železnú oponu v Bratislave, konkrétne v Petržalke. Noc z 8. na 9. augusta sa stala svedkom brutálneho rozsahu represíve voči utečencom v Československu, aj keď sa oficiálne hovorilo o „miernejšom” období perestrojky. To, čo sa stalo, odhaľuje temnú povahu komunistického režimu.
Brutalita a zabíjanie utečencov
Po prestrihaní drôtov sa rozbehol krutý mechanizmus zabíjania, pričom bola za štátom schváleným, ale utajeným režimom vypustená svorka cvičených psov. Tí s brutálnou agresivitou napadli mladého Tautza, čo viedlo k jeho tragickej smrti len niekoľko metrov od rakúskeho územia. Vojaci Pohraničnej stráže sa, namiesto záchrany, správali ako bezohľadní členovia zločineckej skupiny. Po smrti utečenca ich nadriadení, vrátane Štátnej bezpečnosti a vojenského prokurátora, všetko „pozametali pod koberec” a spravili uznesenie, ktoré upravilo realitu tak, aby sa vyhli zodpovednosti.
Neochota čeliť minulej zločinnosti
Je zrejmé, že pohraniční velitelia si boli vedomí, že sa podieľajú na násilí a zabíjaní utečencov za peniaze, a nie na ochrane ideí komunistického systému. Vyšetrovateľom a prokurátorom bolo známe, čo treba robiť, aby si zachovali svoje pozície a naplnili očakávania svojich nadriadených. Zosobnením objektívneho pohľadu ostáva súdny znalec, ktorý konštatoval, že keby bola Hartmutovi Tautzovi poskytnutá včasná pomoc, mohol by žiť. Avšak štátne praktiky takúto pomoc utajovali.
Odmietanie spravodlivosti po revolúcii
O viac ako tridsať rokov neskôr, Slovensko stále nemá žiadny právny procedurálny mechanizmus na vyrovnanie sa s minulosťou komunistického režimu. V Českej republike existuje Úrad pre dokumentáciu a vyšetrenie zločinov komunizmu, ktorý sa snaží o správne právne vyrovnanie s minulosťou. Na Slovensku ale nikdy nebolo vznesené obvinenie voči páchateľom, ktorí sa podieľali na smrti utečencov počas trvania železnej opony.
Neexistencia legislatívnych krokov
Ústav pamäti národa v roku 2008 podal podnet na Generálnu prokuratúru SR ohľadom zločinov, ktoré sa udiali počas existencie železnej opony, a to vrátane prípadu Hartmuta Tautza. Avšak oficiálna reakcia bola rozčarujúca. Vtedajší námestník generálneho prokurátora Peter Šufliarsky sa vyjadruje, že zločiny proti ľudskosti nemôžu byť chápané ako súčasť vládneho systému. Tento postoj, ktorý z historického pohľadu vyzerá veľmi naivne, prispel k zažehnaniu akýchkoľvek snáh o spravodlivosť.
Dedičstvo normalizácie
Situácia ostáva v najhlbšej kríze, pričom slovenskí pohraničníci sa tešia zaslúženým odchodom do dôchodku, zatiaľ čo páchateľstvo ostáva bez trestu. Ústavný súd v svojich rozhodnutiach prehlásil, že zákon o odobratí benefitov komunistickým predstaviteľom nie je v súlade s ústavou. Tým Slovensko pripomína vozidlo, ktoré sa na začiatku dostalo na nesprávnu cestu, ale jeho vodič nevie, ako sa z nej vyradiť. Naivita a obava z konfrontácie s minulosťou majú významný dopad na súčasný právny rámec a spravodlivosť vo svete po revolúcii.
História Hartmuta Tautza by mala byť varovaním pre dnešok, aby sme nezabúdali na zločiny, ktoré sa udiali, a aby sme sa snažili o spravodlivosť, nielen pre tých, ktorí stratili svoje životy, ale aj pre spoločnosť, ktorá si zaslúži pravdu a čestný pohľad do minulosti.
