Fico pripravuje Slovákov na to, že ich odovzdá Rusku
V prejavoch Roberta Fica zazneli minimálne dva výroky, ktoré po rozobratí možno označiť za vlastizradné. Tým prvým je citát: „…neželám si, aby Slovensko bolo súčasťou nejakého vojenského konfliktu kvôli nejakému článku 5.“ Fico ho predniesol vo štvrtok 17. septembra počas návštevy v Prešove.
Spochybniť článok 5 v situácii, keď sme susedom Ukrajiny, ktorú môžu Rusi po jej dobytí napadnúť, je ako vyhlásiť, že o cudziu pomoc neprosíme, nechceme sa brániť a do Ruska vlastne chceme sami.
Keby túto vetu predniesol španielsky premiér Sánchez, ktorého delia od vojnového konfliktu tisíce kilometrov, bolo by to morálne hanebné, ale aspoň by to logicky sedelo. Ak túto vetu však prednesie premiér krajiny, ktorá by po prehre Ukrajiny s Ruskom mala agresora Putina priamo na hraniciach, tak to je de facto vlastizrada. Po Ukrajine sme totiž jednou z krajín, ktoré Rusko môže napadnúť. My takto signalizujeme našim partnerom, že nechceme, aby nás kvôli článku 5 prišli obrániť. Dávame im oprávnenú zámienku povedať, že na Slovensko kašlú, veď ich premiér povedal, že aj oni by kašlali na nás.
My týchto svojich aliančných partnerov pritom výrokom Fica zrádzame hneď niekoľkokrát. Po prvé spochybňujeme záväzok, ktorý sme podpísali a ktorý musíme dodržať. „Nejaký článok 5“ je srdcom tej našej zmluvy s Alianciou, do ktorej sme sa rozhodli dobrovoľne vstúpiť po tom, ako sme sa od toho Ruska de facto odtrhli ako socialistický satelit v roku 1989. Práve vďaka článku 5 na nás ten Rus opätovne nezaútočil, aby nám vzal slobodu a suverenitu ako v roku 1968. Vtedy nás článok 5 ochránil, teraz je čas to vrátiť, ak by Rusi napadli niekoho iného ako nás.
A my tú šancu, že napadnú nášho suseda, zvyšujeme. To je tá druhotná zrada. My totiž tým, že signalizujeme Rusom našu pripravenosť vzdať sa bez boja, im umožňujeme sústrediť sa na boj proti iným krajinám, ktoré sa brániť budú. Ohrozujeme tým napríklad Pobaltie, ale hlavne Poľsko, ktoré by Rusi potom mohli napadnúť naraz z niekoľkých strán, napríklad aj od nás z juhu. Otvárame Rusom cestu aj do Česka, čo si bývalý vojak a prezident Petr Pavel všimol a Fica spucoval hneď na prvú dobrú.
Možno to nie je vojna súdruha Fica, ale slušných Slovákov určite
V sobotu potom Fico zverejnil na svojej stránke ďalší prejav. Optimista v človeku dúfal, že to bude prejav, ktorým sa bude snažiť znížiť škody, ktoré napáchal tým svojím predchádzajúcim. Ale nie – on si ešte prisadil.
„Vojna medzi Ruskom a Ukrajinou nie je našou slovenskou vojnou,“ vyhlásil sebavedome premiér krajiny, ktorá by po dobytí Ukrajiny Ruskom bola ďalším potenciálnym cieľom agresora. Opäť skúška Sánchezom – on by to povedať mohol, bolo by to morálne hanebné, ale geograficky správne. U Fica je to hanebné a geograficky nesprávne.
Iba že by tým chcel povedať niečo iné. A to nie našim partnerom v NATO, ale priamo bývalému rozviedčikovi Putinovi. Výrok „to nie je naša vojna“ sa dá preložiť aj tak, že my nebudeme viesť žiadnu vojnu, ak sem prídeš, tak si u nás vítaný, súdruh, tak ako tvoj boľševický predok Brežnev v 68-om. Fico sa týmto zaradil rovno k velikánovi Biľakovi, lebo tento výrok sa dá smelo preložiť ako pozývací list pre vojnového zločinca Putina, že sem môže v pokoji prísť a my proti nemu bojovať nebudeme.
Absurdné dva posledné prejavy Roberta Fica teda viac než jasne signalizujú, že slovenský premiér si vybral. On chce byť radšej slobodným vládcom Putinovej gubernie, než vzorným väzňom v naďalej suverénnej Slovenskej republike.
Ak nechceme byť väzňami v Putinovej gubernii my, musíme ho do toho väzenia – po súde za vlastizradu – dostať ešte predtým, než nás Putinovi odovzdá. Tento proces začína tým, že ho v ďalších voľbách nezvolíme za premiéra. Lebo po takýchto výrokoch je jasné, že ak ho za premiéra zvolíme, tak potom si budeme vyberať už len pár našich zástupcov do najvyššieho Sovietu, teda dnes Dumy v Moskve.
