Kedy sa stávame zradcom svojho „kmeňa“?
Celý môj profesionálny život som prežila v justícii a jej kritiku som považovala za niečo prirodzené a potrebné. Zaraďovala som sa k menšine sudcov, ktorí otvorene hovorili o problémoch súdnictva, aj o ľuďoch, ktorí sú za ne zodpovední. Zažila som v tej súvislosti šikanu aj množstvo „hejtov“, ale aj zadosťučinenie, keď sa vďaka verejnej kritike podarilo zabrániť mnohým pokusom o autoritárske ovládnutie justície, či o vyhodenie neovplyvniteľných sudcov zo systému. Nikdy som však nemala pocit, že nepríjemnou kritikou sa stávam zradkyňou justície.
Zaujal ma preto medializovaný príbeh lesníka, ktorý prišiel o prácu v poľovníckej komore len preto, že sa podieľal na natočení dokumentárneho filmu Zuzany Piussi Hlas lesa. Zuzanu poznám osobne — aj ja som jej pomohla natočiť kritické dokumenty o slovenskej justícii Nemoc tretej moci a Očista. Prvý film bol o prenasledovaných sudcoch v čase harabinizácie súdnictva, druhý o obetiach justičnej mašinérie.
Ako každý kritický dokument, aj tieto boli medzi sudcami prijaté veľmi rozdielne. Jedni ich považovali za potrebné nastavenie zrkadla pokriveným javom v súdnictve, druhí za jeho manipulatívne znevažovanie. Zuzana v jednom rozhovore povedala, že keď ju po natočení filmu ľudia majú radi, vie, že film neurobila dobre. Nepochybne to hovorila z osobnej skúsenosti, ktorá sa plne potvrdila aj pri filme Hlas lesa.
Medzi osudom vyhodeného lesníka a sudcami prenasledovanými Harabinovou mašinériou možno vidieť zreteľné paralely. Sudcovia, ktorí boli pre Harabina nepohodlní pre svoje kritické postoje alebo preto, že sa nedali ovplyvniť pri rozhodovaní záujmových káuz, čelili absurdným disciplinárkam, nezriedka s návrhom na zbavenie talára. Oproti lesníkovi mali tú výhodu, že sudcu nie je až také ľahké zbaviť funkcie ako bežného zamestnanca. Harabinovi sa to podarilo až vtedy, keď boli jeho ľuďmi väčšinovo obsadené aj disciplinárne senáty. Nadriadení lesníka v poľovníckej komore to mali jednoduchšie.
Stačila cielená šikana na pracovisku, odstavenie od práce a zorganizovanie pracovných porád, na ktorých ho označili za zradcu poľovníkov, nelojálneho a nemorálneho človeka. Pri jednej príležitosti, medzi štyrmi očami, dokonca aj za fašistu — pretože sa spojil s ochranármi prírody. Keď dosiahli, že súhlasil s odchodom, dovolil si poslať spolupracovníkom vysvetľujúci mail so stanoviskom k obvineniam, ktoré už boli medzi poľovníkmi rozšírené. Reakciou bolo jeho okamžité odpojenie od internetu, aby mu znemožnili posielať ďalšiu poštu, a upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny s hrozbou okamžitého skončenia pracovného pomeru. K tomuto upozorneniu bol pripojený aj list ministerstva pôdohospodárstva so záverom, že (jednoducho povedané), takí ľudia ako on nemajú čo v komore hľadať.
Film Hlas lesa som videla na jeho premiére v roku 2025 a v žiadnej z jeho scén postihnutý lesník nepovedal na poľovníkov nič kritické. Ako profesionálny lesník sa vyjadroval k stavu našich lesov a k tomu, ako predchádzať devastačným kalamitám, aké postihli napríklad Čierny Balog. Nechápala som preto, prečo začal práve on prekážať svojmu poľovníckemu kmeňu do takej miery, že sa ho potrebovali čo najskôr zbaviť. On sám to vo svojom príbehu vysvetlil tým, že bol osobne prítomný pri scénach, v ktorých zaznela kritika tolerovania pytliactva a uprednostňovania ziskov z ťažby dreva a poľovníctva na úkor ochrany lesov.
Príbeh lesníka aj príbehy prenasledovaných sudcov majú spoločného menovateľa, ktorý presahuje les i súdnu sieň. V oboch prípadoch nešlo o zradu skupiny, ale naopak o vernosť jej pôvodnému poslaniu. Lesník zostal verný lesu, sudcovia právu a spravodlivosti. Za zradcov ich vyhlásili práve tí, ktorí nad hodnoty svojho poslania postavili vlastné záujmy. Spravidla sú nimi zisk, moc alebo osobná či kmeňová prestíž.
Skupina totiž najhoršie znáša nie vonkajšieho nepriateľa, ale vlastného člena, ktorý jej nastavuje zrkadlo. Kritika zvonku sa dá odignorovať poukazom na to, že kritizujúci „tomu nerozumie“. Kritik zvnútra je nebezpečný, lebo jeho hlas má väčšiu váhu. Nálepka zradcu preto nemusí byť vždy vyjadrením morálneho zlyhania kritika, ale aj účinným nástrojom disciplinovania. Má odradiť ostatných, aby sa neozvali, a zároveň ospravedlniť tvrdý postih, ktorý by inak pôsobil neprimerane. Mechanizmus býva takmer vždy rovnaký: najprv izolácia, potom očierňovanie na spoločných fórach a nakoniec vylúčenie — či už z talára, alebo z komory.
Spoločnosť, ktorá dovolí umlčať svojich kritikov zvnútra, si dobrovoľne vypína poistku proti vlastnému úpadku. Tí, čo majú odvahu ozvať sa proti vlastným, sú totiž spravidla to najcennejšie, čo skupina má — sú dôkazom, že jej pôvodné ideály ešte žijú.
Správne položená otázka by preto nemala znieť, či je niekto zradca, alebo či je dostatočne lojálny voči svojmu kmeňu, ale pýtať sa, voči čomu je lojálny jeho kmeň. Lebo najhlbšou formou vernosti nie je mlčanie, ale ochota povedať vlastným ľuďom aj to, čo počuť nechcú.
