Kto na kom naozaj parazituje? Chudoba je výnosný biznis, no nie pre chudobných
Označujú sa za sociálnych demokratov, no vykrádajú rétoriku krajnej pravice. Koaliční politici nemajú záujem riešiť problém ľudí, ktorí uviazli v chudobe.
Keď počúvam koaličných politikov, občas mám pocit, že ak by na Slovensku zajtra zázračne zmizli všetci Rómovia z osád, z večera do rána by sme sa stali druhým Švajčiarskom. Rozpočet by bol v prebytku, zdravotníctvo by kvitlo a z neba by padali pečené holuby.
Nemajú čo ponúknuť a tak znovu siahli po tom najlacnejšom recepte, aký u nás funguje už od 90. rokov – začali ukazovať prstom na tých úplne najslabších. Už sme to počuli mnohokrát. „Práca namiesto dávok! Nemáš dochádzku, nedostaneš nič!“
Všimnite si ich pri tom. Tvária sa ako hrdinovia, ktorí chránia naše dane a vychovávajú „neprispôsobivých“. Označujú sa za sociálnych demokratov, no bez váhania vykrádajú rétoriku krajnej pravice. Cynicky sa schovávajú za dobré úmysly, no prilievajú olej do ohňa nenávisti voči ľuďom, ktorí sú tak hlboko na dne, že sa voči ich útokom nemajú ako brániť.
Pravda je taká, že Rómovia v osadách štát nedoja. Naopak, štát a bezohľadní jednotlivci parazitujú na nich. Chudoba sa na Slovensku stala mimoriadne výnosným biznisom. Začína sa to už v škole. Namiesto toho, aby sme rómske deti vytiahli z biedy a dali im šancu na lepší život, urobili sme si z nich „stroj na peniaze“. Školský systém roky ticho podporoval segregáciu. Na dieťa v špeciálnej škole alebo špeciálnej triede dostane zriaďovateľ podstatne vyšší normatív – teda viac štátnych peňazí. Keď sa zrušili nulté ročníky, rýchlo sa vynašli takzvané úvodné ročníky pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou. Školy ich naplnia, inkasujú rozpočet na prevádzku, no skutočnej starostlivosti od odborníkov sa väčšinou nedočkajú. Viete, koľko máme na Slovensku školských logopédov? Okolo stovky. Ak by mali každému zaradenému dieťaťu venovať zákonné štyri hodiny týždenne, museli by sa klonovať. Financie za „špeciálne potreby“ na účty však chodia spoločne s vyšším normatívom.
Popri neviditeľnom systémovom zlyhaní tu čelíme aj konkrétnemu bezohľadnému obohacovaniu. Spomeňme si na medializované škandály, ako bola kauza Súkromnej spojenej školy Biela voda pri Kežmarku. Inšpekcia a novinári Denníka N alebo Korzáru priniesli mrazivé odhalenia o tom, ako sa na papierovo prihlásených žiakov – takzvané čierne duše – poberali z ministerstva milióny eur. Kým kompetentní a zriaďovatelia financovali honosné nehnuteľnosti či vlastný luxus, deti v osadách často ani netušili, že sú niekde zapísaní ako študenti.
Podozrení z prelievania štátnych normatívov cez fiktívne elokované pracoviská a umelecké školy v chudobných regiónoch, akým bol napríklad Červený Kláštor, je viac. Rómske deti poslúžili ako živý štít na vyťahovanie miliónov eur zo štátneho rozpočtu. Deti z toho nemali nič. Zostala im len nevzdelanosť.
Biznis na biede však pokračuje aj za bránami škôl. Choďte sa niekedy pozrieť do blízkosti osád. Kvitne tam bezohľadná úžera. Pri komunite zastavujú dodávky obchodníkov, ktorí predávajú lacný tovar za úroky, ktoré by vám neposkytla ani tá najúžerníckejšia nebankovka.
Ešte mrazivejší je pohľad na priekupníkov, ktorí bez výčitiek svedomia predávajú toluén malým deťom, len aby z nich vytiahli aj ten posledný cent. A čo nájdete v pešej dostupnosti takmer každej väčšej osady? Svetelné pútače herní a kasín. Tí, čo ich stavajú, veľmi dobre vedia, čo robia. Bezútešnosť a beznádej sú totiž ten najlepší raj pre gambling.
A kým politici v televíznych diskusiách hromžia na „lenivcov z osád, čo nechcú robiť“, realita všedného dňa vyzerá tak, že títo ľudia vstávajú o štvrtej ráno. Idú na čierno robiť tie najťažšie, najšpinavšie a najnebezpečnejšie práce na stavbách či na poliach. Za celodennú drinu dostanú na ruku 20 eur. Bez zmluvy, bez zdravotného poistenia, bez akejkoľvek ochrany. Kto tu koho zneužíva? Kto tu zarába na nelegálnej a lacnej pracovnej sile? Vrcholom ľudského dna je potom obchodovanie s mladými rómskymi dievčatami, ktoré pod vidinou lepšieho života končia v pazúroch priekupníkov. Aj to je priamy dôsledok chudoby, z ktorej sme ako spoločnosť spravili nepriechodnú pascu.
Rómske komunity nie sú čiernou dierou na peniaze, ale spiacim a nevyužitým potenciálom našej ekonomiky. Ak dostaneme tisíce ľudí do práce a deti do škôl, získame nových daňových poplatníkov, ktorí budú plniť štátnu kasu na naše dôchodky a zdravotníctvo, namiesto toho, aby z nej čerpali.
Riešenia existujú, fungujú a netreba sa ich báť len preto, že sú náročné a vyžadujú si poctivú prácu. Ak je tu totiž niekto naozaj lenivý, tak je to naša koalícia. Namiesto efektívnych a odvážnych riešení radšej z rozkoše šíri pekelný oheň hnevu a nenávisti – pričom si neuvedomuje, že tento oheň nakoniec spáli nás všetkých.
Chýba len politická vôľa prestať na chudobe parazitovať a začať budovať štát, ktorý funguje pre všetkých.
