Ficova vláda narazila na neriešiteľný problém a je jej to jedno
Štvrtý rozpočet štvrtej Ficovej vlády je vraj rozpočtom dobrých správ. Dobrou správou pre Roberta Fica a Ladislava Kamenického je najmä to, že sa ho podarilo schváliť.
Ešte pred pár dňami Andrej Danko tvrdil, že predseda vlády nevie zostrojiť štátny rozpočet a že neverí, že minister financií ho vôbec zostaví. Medzitým sa koaličná kríza skončila a v piatok Danko po rokovaní koaličnej rady ohlásil dohodu na rozpočte po boku ministra financií.
Armagedon sa nekoná. Naozaj?
Fico sa chváli tým, že neprichádzajú žiadne nové dane, vyššie dane, nové odvody ani vyššie odvody. Po troch rokoch konsolidácie však vláda schválila rozpočet s druhým najvyšším schodkom v tomto volebnom období a čistý dlh od roku 2023 vzrastie o 30 miliárd eur.
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť pripomenula, že bude rásť dvojnásobným tempom voči krízovému obdobiu v rokoch 2020 – 2023 a že jeho nárast je porovnateľný len s obdobím globálnej finančnej krízy. Deficit v roku 2027 sa tak vracia na úroveň, na ktorej sa nachádzal na začiatku volebného obdobia na jeseň 2023.
Ani Ústavný súd nepomôže
Rada pre rozpočtovú zodpovednosť môže upozorňovať, že návrh rozpočtu nie je v súlade s článkom 55a Ústavy, ktorý chráni dlhodobú udržateľnosť hospodárenia, no neexistuje nič, čo by vládu a parlament donútilo dodržiavať ho. Rozpočtová rada je len monitorovací a hodnotiaci orgán a vláda ju nemusí počúvať.
Ústavný súd uznáva, že je potrebné, aby mohla aspoň v minimálnej miere zasiahnuť do diskusie o hospodárení, ale ďalej ju právo nepustí. Z ústavy a ani ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti nemožno vyvodiť rozhodovaciu či hoci len spolurozhodovaciu právomoc Rady pre rozpočtovú zodpovednosť v procese prípravy a schvaľovania zákona o štátnom rozpočte.
Zlý rozpočet sa napraviť nedá
Jeden štátny rozpočet môže mať negatívne následky, ale tie sa dajú v budúcnosti opraviť, napríklad konsolidáciou. Ústavný súd nemôže naprávať rozpočet, ak je zlý iba ekonomicky, nie právne. Súd zaujímajú paragrafy, nie čísla.
Ani porušenie výdavkových limitov nie je také závažné, aby kvôli nemu bolo treba škrtnúť celý rozpočet. Limit verejných výdavkov je totiž upravený len v obyčajnom zákone.
Nie je to trest, iba otrava
Sankcie podľa ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti nikoho nevystrašia, žiadnu vládu nepotrestajú, ani ju k ničomu nedonútia. Zmrazenie platov ministrov obišla zvýšením paušálnych náhrad a tiež to nemalo následky.
Najtrápnejšie dopadli dve najprísnejšie sankcie. Povinnosť požiadať parlament o vyslovenie dôvery vláda mesiace odkladala a hoci napokon bez okolkov poslúchla príkaz Ústavného súdu, Robert Fico sa o tejto povinnosti vyjadroval opovržlivo.
Desivá predstava
Aj Ľudovít Ódor, jeden z iniciátorov a tvorcov ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti, ako premiér vyrovnaný rozpočet predložil, lebo musel, no zároveň vyhlasoval, že jeho schválenie by bolo likvidačné.
Ústavný právnik Marián Giba hovorí, že ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti patrí medzi kvalitnejšie ústavné zákony. Slabé sankcie a ich ešte horšia vymožiteľnosť nie sú ani tak chybou jeho tvorcov, ale skôr výdobytkom demokracie.
Neriešiteľný problém nielen tohto, ale aj ďalších rozpočtov všetkých budúcich vlád je tak celkom prostý: bez ohľadu na to, aké výdavkové limity a sankčné pásma si do zákona napíšeme, dlhodobá udržateľnosť verejných financií bude vždy závisieť od rozpočtovej i ľudskej zodpovednosti 150 poslancov.
