Ak chce Michal Šimečka vládnuť, musí dopadnúť ako Mikuláš Dzurinda a Iveta Radičová
Predčasné voľby sa neoplatia prakticky nikomu. Odpoveď je pomerne prostá – nebude po nich mať kto vládnuť. Naznačujú to dlhodobé prieskumy.
Hoci sú voľby prakticky jedinou možnosťou, keď dokážu občania v zastupiteľskej demokracii reálne ovplyvňovať politiku, nezáleží pri nich na ničom inom než na tom, či prídete k urnám a komu dáte hlas. Ľudia, ktorí si politikov volia, nemajú žiadnu možnosť vyvolať predčasné voľby.
Robertovi Ficovi či Andrejovi Dankovi tak môže byť jedno, čo si o tom myslí národ. S touto optikou musíme interpretovať aj prieskum NMS, podľa ktorého majú predčasné voľby výrazne väčšiu podporu voličov ako dovládnutie súčasnej garnitúry. Za to, aby sa voľby konali skôr, je síce len presná polovica opýtaných, no proti iba tretina.
Zatiaľ to teda pre štvrtú Ficovu vládu nie je také katastrofálne ako v roku 2022, keď dovládnutie Hegerovej vlády bez dôvery podporovalo len 22 percent Slovákov. Aj tak to však môžeme vnímať ako ľudové vyslovenie nedôvery vláde. Najmä vzhľadom na to, že by mala vládnuť ešte rok.
Zaujímavé je najmä to, kto si predčasné voľby želá. Štyri pätiny opozičných voličov nikoho neprekvapia. Za by však bolo až takmer tridsať percent voličov koalície. Obzvlášť očividná je nespokojnosť medzi voličmi Hlasu. Veľa ich síce nezostalo, ale až polovica z nich by už chcela mať toto volebné obdobie za sebou.
Z tretej najsilnejšej parlamentnej strany sa v tejto vláde stal zbytočný subjekt, ktorý len čaká na to, či vypadne z parlamentu, alebo sa nechá znova pohltiť Smerom. Predčasné voľby by sa Hlasu oplatili už len preto, aby sa stihol dostať do Národnej rady. Politicky však dáva zmysel dovládnuť za každú cenu, lebo v tejto vláde má Hlas podiel na moci, na aký pri svojich preferenciách a politickej sile nemá nárok.
Frustrácia voličov Hlasu a SNS, no i časti elektorátu Smeru je pochopiteľná. Najsilnejšia vládna strana síce vyhlasuje, že kým má čo i len najtesnejšiu väčšinu, dovládne, pretože Slovensko potrebuje silnú a stabilnú vládu, no aj voľným okom vidno, že koalícia nefunguje a parlamentnú väčšinu testuje aj to najbanálnejšie hlasovanie.
V normálnej koalícii si koaličná strana neodvolá vlastného ministra životného prostredia s pomocou opozície proti vôli premiéra. Krajský predseda koaličnej strany si z ničoho nič nezmyslí, že vystúpi zo svojho poslaneckého klubu.
Preto je prekvapujúce, že druhú najmenšiu podporu majú predčasné voľby medzi priaznivcami hnutia Republika. Preferuje ich len necelá tretia. Voliči strany, ktorá je mimo parlamentu, by sa predsa mali tešiť na každú možnosť dostať ju tam čo najskôr.
Odpoveď, prečo sa predčasné voľby neoplatia prakticky nikomu, je pomerne prostá – nebude po nich mať kto vládnuť. Ak by dopadli tak, ako ukázal októbrový prieskum NMS, súčasná opozícia by mala väčšinu stále iba vtedy, ak by do vlády vzala Hnutie Slovensko Igora Matoviča. A to už iba veľmi tesnú – 79 hlasov.
Komfortné zostavovanie vlády však Michala Šimečku nečaká. To jediné, na čo sa môže spoľahnúť, je čas.
Posledný rok pred voľbami je kľúčový. Môže sa počas neho zmeniť prakticky všetko. Na jar 2019 malo OĽaNO necelých deväť percent. O rok neskôr s 25 percentami vyhralo voľby.
Väčšou inšpiráciou ako Igor Matovič spred šiestich rokov by mali pre Michala Šimečku byť Mikuláš Dzurinda a Iveta Radičová. Ako pripomína riaditeľ agentúry Focus Martin Slosiarik, pred voľbami 2002 a 2010 mali pravicové strany podporu spolu okolo tridsať percent, no v oboch prípadoch vo voľbách získali viac ako 40 a zostavili vládu.
„Roky 2002 či 2010 ukazujú, že počas posledného roka sa môže výrazne zmeniť aj celková sila širšieho politického priestoru,“ povedal Slosiarik pre Denník N.
V roku 2002 to mohlo byť predpokladom, že jedine Dzurinda a strany vtedajšej vládnej koalície dokážu dotiahnuť integráciu Slovenska do Európskej únie a voliči im dali na to šancu, hoci veľakrát so zaťatými zubami. Rok 2010 bol zas možnosťou prvýkrát vymeniť Roberta Fica.
Šimečka to má zložité. Bojuje s prirodzenou nedôverou, pretože vlády Ivety Radičovej i Igora Matoviča priniesli tým, ktorí dúfali v zmenu, len sklamanie. Jeho nevýhodou sú i limity liberálnej strany v krajine, kde sa väčšina voličov považuje za tradicionalistov.
