Slovenka vymenila novinársku kariéru za život pri Čiernom mori
Valika Holinková pochádza z východného Slovenska, no už 26 rokov žije vo Varne na pobreží Čierneho mora. Do Bulharska sa presťahovala koncom 90. rokov, keď sa s manželom Lubenom po finančných problémoch na Slovensku rozhodli pre návrat do jeho rodnej krajiny.
Pred odchodom pracovala ako novinárka v košickom Korzári, začínala v kultúrnej rubrike a neskôr sa venovala kriminálnym témam. S manželom sa zoznámila na letnej dovolenke v Albene, kde bol plavčíkom. „Potom to išlo rýchlo, no moji príbuzní ho neprijali. Odišli sme do podnájmu a onedlho som otehotnela, z čoho som bola nadšená, lebo som dieťa veľmi chcela,“ vracia sa do minulosti.
Kým si našli bývanie vo Varne, žili u Lubenových rodičov na dedine. V tom čase vo Varne neboli dostupné žiadne nehnuteľnosti. „Nemala som už silu riešiť dilemu, či sa vrátiť na Slovensko. Museli sme zostať,“ spomína Valika. Napokon sa presťahovali do dedinky Kičevo asi desať kilometrov od Varny.
Opisuje, že bulharský vidiek koncom 90. rokov poznačili rozbité cesty, špina a svorky túlavých psov. „Keď sme si na Slovensku mysleli, že sme na tom zle, stačilo sa prísť pozrieť do Bulharska,“ hovorí. Socializmus bol podľa nej v Bulharsku oveľa tvrdší a kopíroval Rusko, čo podľa jej slov prispelo k tomu, že sa krajina s novými pomermi nevedela vyrovnať.
Zo života v Košiciach sa ocitla v izolácii na vidieku. Všetko sa začalo meniť až vtedy, keď prekonala jazykovú bariéru. Hoci ovládala ruštinu, bulharčina bola pre ňu spočiatku komplikovaná. Neskôr si spravila aj prekladateľský kurz.
Keď syn začal chodiť do škôlky, začala pracovať v cestovnom ruchu. Začínala ako sprievodkyňa pre slovenských a českých turistov, neskôr 16 rokov pôsobila ako delegátka. Situácia sa zmenila, keď sa zrušili priame charterové lety do Varny a lietalo sa už len do Burgasu. Záujem o severné pobrežie prudko klesol.
Valika tak začala pracovať ako telefonická asistentka a venovala sa prekladom. Neskôr prijala miesto konateľky firmy, ktorá v Bulharsku podniká v energetike. „Starám sa výhradne o papierovanie i dokumentáciu a pracujem z domu,“ približuje prácu, ktorú vykonáva už 12 rokov.
Vstup do Európskej únie v roku 2007 podľa nej Bulharsku veľmi pomohol. „Úplne sa zmenila vizáž krajiny. Opravili sa cesty, staré budovy a príchod zahraničných supermarketov priniesol inú kultúru predaja,“ vymenúva. Predtým nebolo bežné, že by sa predavačka usmiala alebo pozdravila.
Krajina však stále zápasí s odvrátenou tvárou transformácie. Prechádza neustálou politickou krízou a predčasné voľby sa konajú takmer každého pol roka. Najcitlivejšou témou zostáva zdravotníctvo a vysoká korupcia. „Napríklad v plovdivskej nemocnici odhalili skupinu lekárov a zdravotníkov, ktorí fiktívne hospitalizovali tisícky pacientov a rozkradli viac ako tri milióny eur,“ opisuje.
Po vypuknutí vojny na Ukrajine a prechode z bulharských levov na euro 1. januára tohto roku ceny v krajine výrazne vzrástli. „Mnohé potraviny sú dnes drahšie ako na Slovensku, stúpli takmer o polovicu,“ hovorí.
Návrat do rodnej krajiny už Valika neplánuje, hoci sa kedysi túžila vrátiť na východ Slovenska. Ešte pred pandémiou chodievala na Slovensko za rodinou na celý mesiac, no posledných sedem rokov na východe nebola. Priznáva, že je hrdá na to, odkiaľ pochádza, a vždy pyšne hovorí, že je Slovenka.
„Dnes som tu naozaj spokojná, máme pekný život. Je to tu vlastne taká rozprávková krajina s úžasnou históriou, o ktorej sa veľa nehovorí,“ dodáva.
