V Česku cenu od ministra odmietla, na Slovensku prijala Bielu vranu
Uznávaná slovenská výtvarníčka Anna Daučíková odmietla ocenenie od českého ministra kultúry Ota Klempířa, ktorého prístup považuje za nehorázny. Naopak, na Slovensku sa stala laureátkou ocenenia Biela vrana za celoživotnú vernosť pravdivosti a odvahu k sebavyjadreniu napriek nehostinnému spoločenskému prostrediu.
Spomienky na 17. november
Deň 17. novembra 1989 zastihol Daučíkovú v Moskve, úplne odtrhnutú od diania v Európe. O tom, že Československo získalo slobodu, sa dozvedela až z radostného telefonátu od otca. Ruskí priatelia z disentu sa jej pýtali, ako je možné, že sa u nás stále nič nedeje, keď sa ostatné satelitné štáty už zbavili bývalého režimu. Odpovedala im: „Najprv ste nám zlomili chrbticu a teraz chcete, aby sme vyskočili prví?“
Do Moskvy odišla hneď po štúdiu, no nie z politických dôvodov. Vyhovovalo jej prostredie ľudí, ktorí boli k režimu veľmi kritickí a medzi ktorými našla porozumenie pre všetky aspekty svojho života, aké v Československu nenašla.
Kritika zrušenia 17. novembra
Zrušenie 17. novembra ako dňa pracovného pokoja na Slovensku podľa Daučíkovej zapadá do celkovej taktiky súčasnej vlády vziať ľuďom možnosť slobodne sa prejavovať. Krok Roberta Fica a jeho skupiny označila za priehľadný, s cieľom spacifikovať občanov a znemožniť akékoľvek zhromažďovanie. Ide podľa nej o vrchol drzosti voči všetkému, čo považuje za vlastenectvo.
Poukázala aj na to, že starší ľudia sa niekedy vyberú na stretnutia s politikmi bez toho, aby tušili, o aké podujatie ide, keďže sú zavádzaní informáciou, že sa zúčastnia koncertu Karola Duchoňa.
Historické rozdiely medzi Čechmi a Slovákmi
Daučíková žije dlhodobo v Česku a vníma odlišnosti medzi oboma spoločnosťami. Slovensko podľa nej bolo vždy menej urbanizované a menej priemyselné než Česko. Za kľúčový rozdiel považuje pôsobenie cirkví – reformačnú tradíciu v Česku v kontraste s väčšinovou katolíckou cirkvou na Slovensku, ktorá z hľadiska vzdelávania a rozhľadu pôsobila historicky skôr ako „sedatívum“. Pozostatky toho vidí dodnes pri pohľade na voličov strán ako Republika, Hlas či Smer.
Situácia LGBT ľudí a splošťovanie kultúry
V 90. rokoch bola Daučíková výrazným hlasom za práva LGBT ľudí. Vtedy podľa nej panovali iné predstavy o budúcnosti a o spoločnej ceste s Českou republikou, ktorá sa však vďaka registrovaným partnerstvám a posunom v postojoch ľudí odtrhla. Na Slovensku navyše prijali ústavnú definíciu manželstva ako zväzku muža a ženy, čo Daučíková označila za čisto politickú záležitosť bez odbornej či celospoločenskej debaty.
Takéto kroky vníma ako snahu o totálne kontrolovanú spoločnosť, ktorej sa dovolí iba konzumovať. Kultúra v nej podľa nej nehrá rolu, iba tá, ktorú presadzuje súčasná predstaviteľka rezortu kultúry. Spoločnosť sa tým splošťuje a veľká časť ľudí sa necíti bezpečne – netýka sa to len LGBT komunity, ale aj Rómov, občanov židovského pôvodu, národnostných menšín či migrantov.
Odmietnutie ceny od ministra
List s nomináciou dostala priamo od českého ministra kultúry. Prekvapilo ju to a bez váhania vedela, že cenu musí odmietnuť. Prijatím by podľa nej pritakala nehoráznej kultúrnej politike, ktorú v Česku minister predvádza. Odpoveď okamžite zaniesla na podateľňu ministerstva, kde si na kópiu dala pečiatku. O samotnom ocenení spočiatku veľa nevedela, no zistila, že ide o rešpektovanú cenu, ktorú navrhujú a schvaľujú uznávaní odborníci.
Rovnako by podľa vlastných slov postupovala, keby ponuka prišla zo slovenského ministerstva kultúry, keďže obe ministerstvá vníma v úzkom spojení. Prezidenta Petra Pellegriniho označila za „prázdny oblek“, ktorý podľa nej doteraz neurobil jediný krok svedčiaci o tom, že koná sám za seba.
Práca umelca nepozná dovolenku
Daučíková opisuje svoju tvorbu ako každodennú prácu v ateliéri, ktorá je celoživotnou rutinou. Dovolenky nikdy nemala a ani ich nemá rada. Byť umelcom podľa nej znamená byť ním 24 hodín denne, sedem dní v týždni. Netvorí preto, aby veci vystavovala, ale preto, že musí – ide o každodenné zdokonaľovanie vlastného vnímania a nevyhnutnosť vyjadriť sa. Možno niektoré diela zničí alebo nikdy neukáže.
Ocenenie Biela vrana vníma v absolútnom kontraste s cenou, ktorú odmietla v Česku. Nie je si istá, či si takéto prívlastky zaslúži, no ocenenie chápe ako symbolickú hodnotu a obraz hodnôt, ktoré spoločnosť potrebuje. Najviac sa jej páči samotný názov Biela vrana – oxymoron, keďže vrana je predsa čierna.