Výpoveď dva roky pred dôchodkom? Som v pasci, o otca sa nemá kto postarať
Na miesto v zariadení sociálnych služieb na Slovensku aktuálne čaká takmer 15-tisíc ľudí. Demografické predpovede hovoria, že počet seniorov vyžadujúcich pomoc inštitúcií bude narastať.
Šesťdesiatročná Stanislava mala ísť o dva roky do dôchodku. Dnes rieši, že možno bude musieť v práci skončiť skôr. Dôvodom je jej 84-ročný otec, ktorý už nedokáže bývať sám. Jeho päť detí s ním začalo hovoriť o presťahovaní do domova pre seniorov, no situácia sa zhoršila – dvakrát ho našli odpadnutého na dvore.
„Vtedy sa niečo zlomilo, prudko sa mu zhoršil zdravotný stav a začal si uvedomovať, že nemôže zostať sám. Začali sme mu vybavovať domov dôchodcov,“ opisuje Stanislava. Miesto sa snažia získať od januára, dodnes ho nemajú. Otcovi sa medzitým zhoršila starecká demencia a lekárka vyhodnotila, že musí byť pod nepretržitým dohľadom.
„Sme v bezvýchodiskovej situácii. Kontaktovali sme všetky dostupné možnosti a nepochodili sme. Dokonca ani sociálna pracovníčka z nemocnice nenašla žiadne zariadenie,“ hovorí. Zamietavé stanovisko dostali aj od súkromného zariadenia.
Stanislava pracuje v Bratislave na ekonomickom oddelení súkromnej firmy a žije sama. Za otcom by sa musela presťahovať k českým hraniciam, odísť z práce a kompletne zmeniť život. Nie je jediná – na miesto v zariadení čaká takmer 15-tisíc ľudí.
Parlament minulý týždeň schválil zákon, ktorý by mal podľa rezortu práce pomôcť situáciu riešiť. Limit na počet klientov v zariadení stúpol zo 40 na sto ľudí. Kritici tvrdia, že pobytové zariadenia sa menia na neosobné prevádzky.
Na Slovensku je viac ako 600 zariadení pre seniorov s kapacitou vyše 21-tisíc miest. Podľa prognóz by ľudia nad 64 rokov mali v roku 2040 tvoriť takmer štvrtinu obyvateľstva. Do roku 2080 by ich malo pribudnúť približne 400-tisíc.
„Nikdy som sa takto o dospelého človeka nestarala. Je to práca na 24 hodín, sedem dní v týždni. Neviem, ako to zvládnem – psychicky ani fyzicky,“ vysvetľuje Stanislava. Má za sebou dve operácie kolena, práve jej majú operovať ruku. Má štyroch mladších súrodencov, no tí majú zdravotné ťažkosti alebo svoje životy a prácu.
Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím Zuzana Stavrovská upozorňuje, že život seniorov nemožno budovať na predpoklade, že chýbajúce verejné služby nahradia rodinní príslušníci. „Rozumiem ľuďom, ktorí čakajú na pomoc, aj rodinám, ktoré sa starajú na hranici vlastných síl. Ich situácia si vyžaduje dostupné riešenia už dnes,“ hovorí.
„Zvýšenie maximálnej kapacity zo 40 na sto prijímateľov v jednej budove považujem za krok, ktorý môže na dlhé roky upevniť veľkokapacitný model a oslabiť smerovanie ku komunitným formám sociálnych služieb,“ uvádza Stavrovská.
Lýdia Brichtová z platformy Sociofórum hovorí, že menšie zariadenia majú lepšie výsledky v kvalite starostlivosti aj v spokojnosti ľudí. „Na riziko veľkých inštitúcií upozorňuje množstvo dokumentov OSN aj Európskej únie. Tvrdíme, že veľkosť je jeden z faktorov, ktoré rozhodujú o tom, či sa z bývania stane prevádzka,“ vysvetľuje.
Navrhuje posilnenie opatrovateľskej služby, denné stacionáre a odľahčovacie služby. „Pomohla by aj vyrovnávacia platba, aby si službu mohol dovoliť aj človek s bežným dôchodkom, lebo dnes sa v drahších zariadeniach platí aj dvetisíc eur mesačne,“ uvádza.
Ministerstvo práce si za zmenou stojí. Zdôrazňuje, že žiadna členská krajina Únie nemá obmedzenie maximálnych kapacít tak nízko, ako to bolo doteraz u nás. Návrh bol podľa neho kompromisom, ktorý podporili všetci kľúčoví partneri v oblasti poskytovania sociálnych služieb.
Anna Ghannamová z Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb pripomína, že kvalita nesúvisí s kapacitou. „Kolegovia z Nemecka majú zrátané, že ak sa chcete dostať na nulu a netvoriť deficity, mali by ste mať prevádzku minimálne v počte 80 klientov. Pre finančnú stabilitu je minimum sto klientov,“ vysvetľuje.
Zmena sa týka zariadení pre seniorov a špecializovaných zariadení pre ľudí s Parkinsonovou chorobou, Alzheimerovou chorobou a demenciou. Podmienkou je, že v domovoch budú skupinky s najviac 20 klientmi.
Brichtová upozorňuje, že zmeny priniesli vyčlenenie určitých skupín občanov. „Pri iných diagnózach zostáva limit štyridsať. Ak je taký model naozaj dobrý, má platiť pre všetkých. Ak nie je, nemá platiť pre nikoho. Takto štát hovorí, že pri niektorých ľuďoch na kvalite ich života záleží menej. To je diskriminácia,“ dodáva.
Stavrovská pripomína, že bez stabilného financovania a dostatku kvalifikovaných pracovníkov nebude fungovať žiadny model. „Cieľom sociálnych služieb má byť, aby každý človek dostal potrebnú pomoc včas a mohol zostať v prostredí, ktoré si sám zvolí,“ uvádza.
