„Naša vlastná obrana bude 100-krát drahšia.“ Slovák z vojnovej zóny opísal prvé hodiny invázie aj to, prečo je únava z vojny na Slovensku absurdná
Slovenská spoločnosť pociťuje únavu z nekončiaceho sa konfliktu, no na Ukrajine ľudia dennodenne čelia ostreľovaniu a zničujúcim útokom. Humanitárny pracovník a bývalý fotoreportér Anton „Tony“ Frič prináša svedectvo z frontových oblastí a hovorí o cene, ktorú platíme za celospoločenskú ľahostajnosť.
„Slováci sú vraj z vojny unavení, ale nemáme byť z čoho unavení, keďže tu sa nebojuje. Jediní, kto má právo byť z vojny unavení, sú práve Ukrajinci,“ hovorí Frič.
Od Iraku po Ukrajinu: Ako sa buduje odolnosť voči traume
V osobnej histórii Antona Friča sa tiene vojny objavili v rôznych kútoch sveta. „Bol som hlavne v Iraku a v Sýrii. Prvýkrát som tam išiel ako fotograf pre nemeckú katolícku organizáciu ACN (Kirche in Not). Potom ma to tam tak chytilo, že som sa tam vrátil ešte asi desaťkrát, ale už ako humanitárny pracovník,“ opisuje.
Práve v Iraku si podľa vlastných slov prešiel prvou fázou, keď človek vidí mŕtve telá a násilie. „Keď som potom išiel na Ukrajinu, bol som už odolnejší a zvládalo sa mi to lepšie,“ dodáva.
Prvé hodiny invázie: Štát je kolos, pomáhať museli malí
Na ukrajinsko-slovenskej hranici bol Frič medzi prvými hneď v prvý deň invázie. „Keď vypuknú boje, tí, čo môžu, sadajú do áut a utekajú. Najprv idú tí najbohatší, potom bežní ľudia, až ako poslední utekajú tí najchudobnejší,“ približuje vzorec správania.
Štátny stroj vtedy podľa neho zaspal. „Hasiči či veľké organizácie dorazili až na druhý či tretí deň. Ja som mal výhodu, že som bol práve na východe a mali sme v sklade charity nejaké potraviny,“ spomína. „Keď som ráno o siedmej počúval správy, hneď som volal šéfovi, že sa začala vojna. O jedenástej dopoludnia som už bol v Ubli. Za hodinu som mal auto prázdne.“
„Únava z vojny na Slovensku? Ukrajinci si správy vypnúť nemôžu“
Od februára 2022 prešlo už takmer päť rokov. Masová solidarita opadla a prieskumy ukazujú, že v spoločnosti zhasína záujem. „S trochou úsmevu vnímam tú frázu, že Slováci sú z vojny unavení. Nemáme byť z čoho unavení, lebo tu sa nebojuje. Žijeme v jej tieni, ale tí, čo majú právo byť unavení, sú Ukrajinci,“ zdôrazňuje Frič.
Aj preto dnes berie so sebou na Ukrajinu novinárov. „Robíme príbehy obyčajných ľudí poznačených vojnou, aby sme verejnosti priblížili realitu,“ vysvetľuje.
Ako príklad uvádza podzemnú školu v Charkove. „Je to úplne nová škola vybudovaná hlboko v zemi na úrovni protiatómového krytu. Učí sa v nej tisíc detí v dvoch zmenách. Stáva sa, že raz za dva mesiace raketa alebo dron zabije dieťa na ceste do školy. Ročne takto prídu o päť až šesť žiakov,“ opisuje realitu.
Slovenské centrum v Slaviansku a reálie z parlamentu
Uprostred ostreľovania v mestách ako Kramatorsk či Slaviansk funguje humanitárne centrum, ktoré Frič nazval „Slovenské a žiadne iné“. „To bol náš ironický odkaz na výrok ministerky kultúry, že kultúra má byť slovenská a žiadna iná. Dnes slúži najmä ako relaxačné centrum pre humanitárnych pracovníkov a vojakov z frontu,“ hovorí.
Keď tam sedeli s vojakmi po príhovore premiéra, vojaci sa hneď pýtali: „A Fica zo zlatej vane ste nedoniesli?“ „Oni to veľmi podrobne sledujú. Sme v ich hľadáčiku,“ dodáva.
Náklady na výjazdy novinárov hradí Frič zo súkromných zdrojov. „Mám súkromného sponzora – človeka, ktorý pôsobil v médiách a chápe, že pravdivé informácie sú kľúčové,“ uvádza.
Život pod dronmi a boj s ľahostajnosťou
„Až 80 percent mojich aktivít robím tu na Slovensku – máme sociálny šatník, komunitné centrum, staviame centrum pre deti so psychickými problémami. No situáciu ľudí na Ukrajine vnímam ako najhoršiu zo všetkých, aké som zažil,“ hovorí Frič.
Opisuje aj bežný deň vo vojnovej zóne: „Akonáhle prekročím hranicu v Ubli, prepínam do iného režimu. Na čerpacej stanici vo Vinnyci rýchlo natankujem, odparkujem auto 50 metrov ďalej a až potom idem zaplatiť, lebo benzínky sú častým cieľom dronov. V Kyjeve nespím na posteli, ale na zemi za posteľou, aby ma v prípade výbuchu nezasiahli sklenené črepiny.“
Ako bojovať so súcitovou únavou na Slovensku? „Treba chodiť medzi ľudí a rozprávať sa s nimi. Od januára plánujeme s generálom Mackom sériu prednášok po Slovensku o vojenskej aj humanitárnej situácii,“ uzatvára.
„Ak prenecháme Ukrajinu Rusku, naša vlastná obrana bude stokrát drahšia“
Na Slovensku sa čoraz častejšie ozývajú hlasy, že by sa Ukrajina mala vzdať územia v prospech mieru. „Vždy sa pýtam: ‚Ty by si nechal svoj byt niekomu z Ruska a išiel žiť do prenájmu v Nemecku len preto, že Rus ten tvoj byt chce?‘“ hovorí Frič.
„Pre nás je neporovnateľne lacnejšie dodávať Ukrajine zbrane a peniaze, aby bojovala, než nechať Ukrajincov prehrať a potom musieť do vojny priamo zapojiť vlastné sily. To by bolo desaťnásobne až stokrát drahšie,“ dodáva.
