Analytik pomenoval najvážnejšiu chybu, ktorá viedla k dvojnásobnej vražde v Staškove
Vražedné násilie na školách i samovražedné konanie detí sú spojené nádoby. Podobných prípadov, ako sa odohral v Staškove, tu máme oveľa viac, len sa končia samovraždami. Upozorňuje bezpečnostný analytik Radovan Bránik, ktorý bol priamo na mieste staškovskej tragédie.
Expert na krízovú komunikáciu a zakladateľ spoločnosti Modrý anjel rozoberá nedávnu tragédiu na základnej škole v kysuckom Staškove, kde 13-ročný žiak zabil učiteľku a následne v nemocnici zraneniam podľahla aj jeho spolužiačka.
Podľa Bránika prípad ukazuje dlhodobý vývoj, nie skratové konanie. „Mrzí ma, že ti je takto, poďme s tým niečo robiť.“ Toto v celom príbehu neprevažuje, pripomína analytik.
Bránik vysvetľuje, ako zlyháva prirodzené prostredie a systém podpory problematických detí, a prečo sa hejt zo sociálnych sietí presúva až k samotným obetiam. Poukazuje aj na to, prečo sú bezpečnostné kamery pre potenciálnych páchateľov skôr výzvou než odstrašením a prečo nemožno takéto útoky paušálne zvaľovať na psychiatrických pacientov.
Otec páchateľa bol vo väzení, matka závislá od drog. „Môžeme použiť obľúbené klišé, že zlyhal systém. Pointou je, že v prirodzenom prostredí, kde by malo dieťa byť v komforte, sa muselo hľadať náhradné riešenie,“ hovorí Bránik.
Deň pred činom prebehla v škole intervencia a sociálna pedagogička vypovedala, že páchateľ po rozhovore vôbec nepôsobil radikálne. Odporučili mu psychologické vyšetrenie, na ktoré by však pri dnešných lehotách čakal veľmi dlho.
Časť ľudí sa prikláňa k tomu, že spúšťacím momentom bolo podanie trestného oznámenia. „Je na zváženie, do akej miery má podanie trestného oznámenia na políciu zmysel v prípade páchateľa, o ktorom viem, že nie je žiadnym spôsobom trestnoprávne zodpovedný,“ uvádza analytik.
Podľa Bránika ani v pedagogickom zbore, ani v škole nepanovala zhoda na tomto kroku. Vnímali ho ako kontroverzný a neprínosný, ktorý len zvýšil záťaž.
„Ak viem, že z dôvodov nenasýtených potrieb z raného a neskoršieho detstva mám problematické dieťa, ktoré hľadá únik z diskomfortu, tak mu nebudem pridávať záťaž,“ dodáva.
Na otázku, či systém, ktorý to mal zachytiť a riešiť, zlyhal, Bránik odpovedá, že systém nezlyhal z dvoch dôvodov. Prvým je, že často existuje len formálne. Druhým je, že ľudia to vnímajú ako obviňovanie konkrétnych ľudí zo zlyhaní.
Podľa analytika je konanie útočníka výsledkom dlhodobého vývoja a dôsledkom toho, že sa vážne nemal dobre. „Nestalo sa to náhle z ničoho nič, prejavoval sa tak už týždne či mesiace. Podobným spôsobom prežívajú svoju každodennosť a existenciu stovky a tisíce detí,“ upozorňuje.
Bránik tiež pripomína, že deti, ako je tento páchateľ, oveľa častejšie pristupujú k násilnému útoku na samých seba z dôvodov, ktoré sú veľmi podobné ako pri útoku na iných. Už Sigmund Freud povedal, že pokus o samovraždu je vlastne agresia obrátená dovnútra.
Po Spišskej Starej Vsi sa sľubovalo, že na školách budú kamery, ale nič z toho. Slovenský psychiater Peter Breier zasa už pred rokmi zdôrazňoval, že náš systém je absolútne nezosieťovaný.
Podľa Bránika tolerancia k istému typu a istej forme násilia výrazne stúpla. „Čo sa dramatickým spôsobom zmenilo je, že niekedy v noci o pol druhej pred 20 rokmi v obývačke odzneli slová, ktoré by bolo možné posudzovať touto optikou, no ostalo to tam. Dnes ten istý človek dokáže zobrať do ruky mobil a napísať text alebo natočiť video. Odrazu to má tisíce zdieľaní a emócia do priestoru vystrelí absolútne nekontrolovane,“ vysvetľuje.
Bezpečnostné kamery podľa neho majú zmysel ako kvalitný podklad do spisu po výkone skutku, ale ako preventívny nástroj už nefungujú. „Naopak, posilňujú prostredie, ktoré je ochotné ostentatívne páchať zlo,“ tvrdí.
Psychiater Michal Patarák upozorňuje na dramatický stav detskej psychiatrie. „Ako vedúci predstaviteľ Slovenskej psychiatrickej spoločnosti s kolegami a kolegyňami už roky upozorňujeme na dramatický stav detskej psychiatrie, nedostatočné a disproporčné pokrytie našej krajiny pedopsychiatrickými ambulanciami a nemocničnými lôžkami. Je to akútny problém, ktorý nás z roka na rok páli čoraz viac.“
Bránik sa pod toto vyjadrenie podpisuje. „Vieme o tom, roky o tom informujeme, no nerieši sa to a máme tu fatálne incidenty,“ hovorí.
Podľa analytika absolútna väčšina páchateľov takýchto činov nie sú psychiatrickí pacienti. „Ak ľudia vidia nenormálny skutok, majú tendenciu pripisovať ho osobnosti, ktorá trpí psychickým ochorením. Vnútro sa totiž bráni prijať, že ten čin spáchal normálny, zdravý človek. Psychologicky sa to označuje ako vytesňovanie,“ uzatvára.
