Chceme automechanika s praxou, no do vlády pustíme amatérov
Namiesto moderných škôl či dostavaných diaľnic máme tridsaťmetrové stožiare, vlajky na štátnych budovách a moralizovanie z politických kazateľníc. Sociológ Dominik Želinský v rozhovore pre podcast Bez obalu hovorí, že spoločnosť stráca vieru, že politika dokáže niečo zmeniť, no zároveň jej zostáva funkcia morálneho divadla.
Podľa Želinského klesá dôvera v demokratické systémy v celej západnej politike. Súvisí to s moderným kapitalizmom a previazanosťou politických a ekonomických záujmov. Vzniká dojem, že politika nereprezentuje záujmy voličov, ale oligarchov.
Slovenská politika sa podľa neho mení na systém partikulárnych identít bez ideologického tmelu. Veľké strany a spoločenské organizácie sa rozkladajú smerom k fragmentácii a k jednotlivcom naviazaným na charizmatických lídrov. Ako príklady uvádza hnutia, ktorých názvy sa odvodzujú od mien ich zakladateľov.
Želinský upozorňuje na pokles zručností v politike. Keď zanikne vnútorná disciplína a politika sa stane záležitosťou jednotlivcov, vytratí sa aj systém odovzdávania kompetencií. Používa pojem kakistokracia, teda vláda najmenej kvalifikovaných alebo najbezohľadnejších.
Na otázku, prečo pri oprave auta vyžadujeme odborníka, no pri rozhodovaní o peniazoch a legislatíve kompetenciu neočakávame, odpovedá, že demokratická politika nie je len expertným výkonom štátu, ale aj reprezentáciou. Ľudia si podľa neho volia tých, u ktorých majú pocit, že budú zastupovať ich záujmy a identity lepšie než ostatní.
Voliči majú podľa Želinského pocit, že ponuka je obmedzená a opozícia nezastupuje ich záujmy alebo nedokázala svoje schopnosti pri vládnutí. Preto volia známe riziko pred neznámou neistotou. Súčasne pripomína, že pri pomernom volebnom systéme rozhodujú prepadnuté hlasy a dnešná vládna väčšina je najtesnejšia možná.
V súvislosti s národnou identitou hovorí, že za posledných pätnásť rokov vidieť ústup od globalizácie. Aj liberálnejšie orientovaní ľudia si začínajú uvedomovať, že bez národného rozmeru sa nedá robiť efektívna politika. Národná politika podľa neho môže byť emancipačná a nemusí byť exkluzívna či agresívna.
Ako problém vidí slovenskú národnú identitu, ktorá vznikala na okraji iných národných projektov a formovala sa obranárskym vymedzovaním. Moderné nacionalizmy v devätnástom storočí kombinovali hľadanie tradícií s budovaním modernity, slovenský projekt však podľa neho zostal bez vlastného silného modernizačného prvku. Riešením nie je retrospektívne konštruovať stredovekú slovenskú modernitu, ale pracovať na modernizácii Slovenska do budúcnosti.
Politický boj sa podľa Želinského presunul na sociálne siete do takzvanej okulárnej politiky, v ktorej politici bojujú o pozornosť podobne ako influenceri. Reálne projekty sú nahrádzané zábavou a rozprávkami. Magického myslenia sa podľa neho spoločnosť nikdy nezbaví, politika bude vždy do určitej miery rituálom.
Moralizovanie opozície označuje za dôsledok deficitu politickej moci. Keď dlhodobo nemá podiel na moci a nemôže nič reálne spraviť, nahrádza moc moralizáciou. To podľa neho vytvára elitársky dojem, že politika je len súbojom dobrých a zlých, a zužuje okruh možností.
Za najcharizmatickejšieho politika v slovenskom priestore považuje Igora Matoviča. Je podľa neho efektívny marketér, ktorý dokáže manipulovať verejnou pozornosťou a na seba viaže voličský segment pracujúcich ľudí sklamaných z vládnej strany. Personu si podľa Želinského buduje zámerne proti znakom kultivovanosti strednej triedy.
Na otázku, či je debilizácia slovenskej politiky jednosmerná diaľnica bez návratu, odpovedá, že to bude závisieť od vonkajších okolností. Dnešná politika je podľa neho aj výsledkom covidu, vojny na Ukrajine a geopolitiky. Veľkú systémovosť alebo integráciu na politickom spektre v tejto chvíli neočakáva.
