Idey slobody verzus privatizácia: Zvíťazili v porevolučnej transformácii peniaze?
Šoková terapia, znehodnotené úspory, vytunelované banky a nástup oligarchie. Mafia v uliciach a bezmocná polícia. Éra po Novembri 1989 zostáva nespracovanou traumou. Ako divoké 90. roky vytvorili hlboké jazvy, z ktorých pramení skepsa k demokracii i právnemu štátu? Katarzia nás ešte len čaká, tvrdí historik Matej Ivančík.
Historik rozoberá obdobie tranzície Slovenska po páde komunistického režimu. Po 40 rokoch totality čelila spoločnosť popri autentickom nadšení z nadobudnutej slobody aj obrovskému ekonomickému a sociálnemu šoku. Vysvetľuje, ako cenová liberalizácia, devalvácia meny, divoká privatizácia a vzostup organizovaného zločinu zasiahli každodenný život obyvateľov.
„Slovenský príbeh je úspešný. Napriek nefungujúcim systémom a ekonomickým vyhliadkam sme sa adaptovali na liberálnu demokraciu a kapitalistickú ekonomiku. Ľudia chápu inštitúcie a chodia voliť,“ hovorí Ivančík.
Protichodné pocity a autentické nadšenie
Cenová liberalizácia vyhnala ceny nahor o 60 percent, devalvácia meny radikálne znehodnotila úspory, prišli prvé skúsenosti s nezamestnanosťou i slobodným cestovaním. Na druhej strane vzniklo veľa nových strán, prišli prvé naozaj slobodné voľby aj skutočne slobodné médiá.
Podľa Ivančíka bol pocit nadšenia zo zmeny tesne po revolúcii autentický a všadeprítomný. „Bol prítomný vo fabrikách, na komunálnej úrovni i v domácnostiach.“ Občianske fórum v Česku a Verejnosť proti násiliu na Slovensku vznikali na miestnych úrovniach, často zdola. Kanadský historik James Krapfl podľa neho zistil, že ľudia na niektorých miestach zakladali OF skôr ako VPN.
Vyrovnávanie sa s kádrami a lustrácie
V čase pádu režimu mala Komunistická strana Československa vrátane slovenskej časti zhruba 1,7 milióna členov, KSS mala približne 400- až 430-tisíc členov. Pri vyrovnávaní sa s kádrami podľa Ivančíka existovali dve protichodné sily – hardlineri, ktorí chceli lustrácie potiahnuť na najvyššiu zákonnú úroveň, a ľudia okolo intelektuálneho centra VPN, ktorí považovali za prioritu pokojnú tranzíciu. To je to, čo sa dnes nazýva hrubé čiary.
Revolúcia alebo dohoda o odovzdaní moci?
Historik sa prikláňa k tomu, že išlo o demokratickú revolúciu. Pripomína, že Petr Pithart hovoril o tom, že november ’89 nebola revolúcia, ale dohoda o odovzdaní moci. „Ak sledujeme správanie ľudí v revolúcii cez ich správanie a sociálnu prax, môžeme hovoriť o revolúcii,“ uvádza Ivančík.
Ľudia na novembrových tribúnach podľa neho chceli lepšiu životnú úroveň, ale aj právny štát, spravodlivosť, slobodné médiá a slobodnú cirkev. V disidentskej obci zaznievali silné hlasy proti konzumerizmu a materiálnemu chápaniu sveta. Veriaci okolo Fedora Gála alebo Jozefa Kučeráka volali po morálnej obnove spoločnosti a meritokracii.
Privatizácia a nástup oligarchie
Historik pripomína výrok otca kupónovej privatizácie Dušana Třísku, že treba zhasnúť na 15 minút, sprivatizovať a potom nastaviť zákony, aj vetu vtedajšieho ministra financií Václava Klausa, že nepozná špinavé peniaze. Spomína Harvardské fondy Viktora Koženého, sľuby desaťnásobku zisku a majetok v daňových rajoch.
Kupónová privatizácia bola jej predstaviteľmi, napríklad Ivanom Miklošom, vnímaná ako demokratický nástroj na pritiahnutie väčšiny ľudí ku kapitálu. Nepriznaným zámerom bolo podľa Ivančíka zničiť politickú moc dovtedajších kádrov.
Sociálne dopady a podpora Mečiara
Menová devalvácia, inflácia na úrovni 60 percent, úroky 30 percent, krachy fabrík, hladové doliny a nezamestnanosť až 30 percent v niektorých regiónoch. Podľa historika časť frustrácie sa pretransformovala do podpory Vladimíra Mečiara, ktorý využil situáciu a reagoval na inú predstavu o ekonomickej transformácii, než prichádzala z Prahy. Sociálne dopady boli podľa neho katastrofálne.
Organizovaný zločin a nevysporiadaná minulosť
K problémom sa pridali tvrdé drogy a organizovaný zločin vyusťujúci do éry Mikuláša Černáka. Polícia bola bezmocná, na uliciach vybuchovali autá a umierali ľudia. „Mantru o tom, že sme sa nevysporiadali s komunizmom, by som nahradil tým, že sme sa nevysporiadali s 90. rokmi,“ tvrdí Ivančík.
Podľa neho neexistuje budovaná lojalita voči štátnym inštitúciám, pretože sa nestihla vybudovať. Dnešná polarizácia je podľa neho dôsledkom 90. rokov. Ako príklad pozitívneho odkazu uvádza podnikanie a firmy ako ESET, ktoré vznikali na internátoch.
Oneskorená neoliberalizácia
Na Slovensku podľa Ivančíka existuje fenomén oneskorenej neoliberalizácie. Veci, ktoré v Poľsku, Maďarsku a Česku prebehli v 90. rokoch postupnejšie, boli u nás po mečiarizme zavádzané v krátkom čase až v 2000. rokoch. „Traumy začaté v 90. rokoch pokračovali ďalej,“ dodáva historik.
Napriek tomu považuje slovenský príbeh za úspešný. „Ľudia chápu inštitúcie a chodia voliť. Dnešné problémy nie sú traumou 90. rokov, ale novými výzvami.“
