Nasadí premiér Fico proti sebe SIS?
Blížiaci sa záver volebného obdobia ukazuje premiéra Roberta Fica ako unaveného a frustrovaného muža, ktorý sa snaží zbaviť zodpovednosti za politiku svojej vlády. Ani v jednej zo svojich predchádzajúcich vlád nebol hrdinom, skôr technokratom moci, ktorý vedel nájsť spôsoby – hoci aj pofidérne – aby všetko bežalo tak, ako má.
Dnes je iný. Pôsobí rezignovane, vyhorene. Svet už vidí len čiernobielo. Na jednej strane je on, jeho najbližší, bödörovci a potom je zvyšok, ktorý ho veľmi nezaujíma. Zdá sa, že stratil empatiu voči občanom. Na ich problémy reaguje chladne, mechanicky alebo uštipačne.
Vyčerpaný Fico už, zdá sa, nedokáže efektívne spracovávať zložité informácie. Aj preto dôležité rozhodnutia buď odkladá, čo naznačuje, že je paralyzovaný, alebo, naopak, robí neuvážené, skratové a populistické kroky. Podobne u neho badať apatiu a stratu motivácie, čo sa navonok môže prejaviť absenciami, pasivitou v politickej činnosti alebo neochotou komunikovať s médiami a voličmi.
Zrejme pod vplyvom emočného vyčerpania u neho klesá sebakontrola. Prichádzajú agresívne reakcie na kritiku, hádky s novinármi alebo nevhodné vyjadrenia na sociálnych sieťach. Aj smerom k vlastným koaličným spojencom. K jeho vazalom, ktorým dal po voľbách léna, z ktorých majú spoločne profitovať.
Klasické vyhorenie často sprevádza podráždenosť. A takto to môže byť aj s politickým vyhorením, ktoré môže mať za následok aktuálne dosť zlé vzťahy vnútri koalície, čo sťažuje hľadanie kompromisov alebo riešení. Fico nehľadá riešenia. A už vôbec ich neponúka.
Najprv hádže vinu na Hlas a SNS, potom hneď strká hlavu do piesku a čaká, či to prehrmí.
Keď sme ho na tlačovke počuli povedať, že musia „venovať viac pozornosti aj individuálnym poslancom Národnej rady pri rozhovoroch o tom, ktoré zákony sa budú alebo nebudú schvaľovať“, zrejme sme sa viacerí pozastavili nad týmto Ficovým plánom.
Reálne to (zatiaľ) nenapĺňa skutkovú podstatu trestného činu korupcie, ale je to veľmi vážna indícia na jednej strane zvýšeného rizika tzv. politickej korupcie, na strane druhej toho, že Fico už nemá záujem skrývať, že sa takéto veci dejú. A že ich sám chce režírovať.
Ak rozhovory s nezaradenými poslancami prebiehajú za zatvorenými dverami, ako hovorí Fico, verejnosť nemá kontrolu nad tým, čím je ich hlasovanie motivované.
Kde je ten premiér, ktorý sa na jeseň roku 2024, keď sa rozpadal poslanecký klub SNS, z ktorého odišli poslanci Huliak, Ľupták a Ševčík, vystríhal každého, kto by sa pokúšal o politické kupčenie s poslancami? Vyhrážal sa, že mu je jedno, či pôjde o niekoho z vládnej koalície alebo o kohokoľvek iného, a pohrozil, že „ak začnú chodiť informácie o kupčení, nasadí všetky spravodajské služby“.
Mimochodom, krátko na to sa stal Rudolf Huliak ministrom športu.
A keď sa o pár mesiacov na to rozpadal poslanecký klub Hlasu, ministrom sa stal Samuel Migaľ. Náhoda?
Fico spravodajské služby nenasadil. Asi nebolo treba.
A nenasadí ich ani teraz. Veď všetko sa bude diať tak, ako on chce. Potajomky. Akurát dnes už v strese, pretože veci nemá pod kontrolou. Už nemá tú silu ani odhodlanie a už vôbec nie motiváciu.
Aj keď z premiérskej témy, ktorou je záchrana Tibora Gašpara a bödörovcov, ešte potrebuje pretlačiť zákon o kajúcnikoch. A keď si všimnete, ako veľmi mu na ňom záleží – že chce dokonca rokovať individuálne s poslancami – musí vám byť jasné, aký je ten zákon dôležitý, pravdepodobne z pohľadu právneho štátu škodlivý a že je preň ochotný urobiť čokoľvek.
