Šostakovičov violončelový koncert patrí k vrcholom jeho tvorby
Štátna filharmónia Košice pozýva 12. novembra 2026 o 19:00 na koncert ŠOSTAKOVIČ NA ORAWE. Pod taktovkou Eduarda Straussera orchester v obsadení sláčikových nástrojov zahrá energickú skladbu Orawa Wojciecha Kilara. Večer ďalej prinesie emocionálne mnohovrstvový Koncert pre violončelo a orchester č. 1 Es dur Dmitrija Šostakoviča a nostalgickú Symfóniu č. 7 cis mol Sergeja Prokofieva.
Keď sa jeden motív rozvinie naplno
Symfonická báseň Orawa je poslednou časťou voľného tatranského cyklu Wojciecha Kilara, ktorý dopĺňajú skladby Krzesany, Kościelec 1909 a Siwa mgła. Orawa využíva čisto sláčikové obsadenie, obdobne ako v goralskej hudbe, ktorá skladateľa inšpirovala. Kilar si vystačil s jedinou rytmicky pulzujúcou melódiou Goralov.
„Je fascinujúce, ako môže niečo také elementárne ako jednoduchý hudobný motív, prostredníctvom opakovania a motivickej práce, vytvoriť mimoriadnu energiu,“ hovorí brazílsky dirigent Eduardo Strausser. Umelec pôsobí ako hlavný dirigent a hudobný riaditeľ Norrlandsoperan v Umeå. V sezóne 2026/2027 sa vracia do Queensland Symphony Orchestra či BBC National Orchestra of Wales.
Typický Šostakovič: humor, irónia aj vnútorný nepokoj
Symfonický večer sa posunie k veľmi osobnej hudobnej výpovedi. Šostakovičov Koncert pre violončelo a orchester č. 1 Es dur vznikol v roku 1959 pre legendárneho violončelistu Mstislava Rostropoviča. Patrí k najvýznamnejším dielam violončelového repertoáru 20. storočia, k vrcholným dielam Šostakovičovej tvorby a nesie aj typický skladateľský „podpis“ v podobe iniciálok v kryptograme DSCH. Sólový nástroj obdržal v tomto koncerte mimoriadne náročnú úlohu – majstrovsky skĺbiť kontrast medzi groteskou, iróniou, sarkazmom a hlbokou lyrikou.
Košickému publiku pretlmočí typický Šostakovičov kompozičný jazyk violončelista Andrei Ioniță. K vrcholom jeho aktuálnej sezóny patrí uvedenie Beethovenovho Trojkoncertu s orchestrom Teatro Petruzzelli z Bari spolu s Maximom Vengerovom a Polinou Osetinskou.
Symfónia s výhľadom na uplynulý život
Prokofiev napísal Symfóniu č. 7 cis mol rok pred svojou smrťou. Trápila ho vtedy choroba aj ideologický tlak a cenzúra sovietskeho režimu. Pôvodne chcel zložiť skladbu do detského rozhlasového vysielania. Napokon vytvoril rozsiahlejší kus s nostalgiou za míňajúcim sa životom. Štvorčasťové dielo prináša jasnú formovú štruktúru, výrazné melódie a na prvý pohľad neoklasickú bezstarostnosť. Tie však „neoklamú“ pod povrchom pulzujúcu melanchóliu za spomienkami, detstvom a uplynulými rokmi.
„Kilar nachádza silu v energii komunity, Šostakovič dáva hlas vnútorným rozporom jednotlivca a Prokofiev sa obracia ku krehkej kráse spomienok a nevinnosti. Ich hudobné jazyky sa od seba nemôžu líšiť viac, a predsa každý z nich dokáže premeniť jednoduché hudobné gestá na niečo, čo ich presahuje,“ uzatvára brazílsky dirigent o koncerte v Štátnej filharmónii Košice.
