Bývalá riaditeľka Nadácie Detského kardiocentra: Štátu chýba empatia k chorým
Mária Kadlečíková takmer tridsať rokov pôsobila v Nadácii Detského kardiocentra, dve dekády ako jej riaditeľka. Hoci nie je kardiologička, bola súčasťou organizácie, ktorá chráni srdcia najzraniteľnejších pacientov. K túžbe pomáhať ju priviedla smrť desaťročného syna jej priateľov.
„Prišla som tam dobrovoľne, keď našim priateľom zomrel desaťročný syn. Vôbec nevedeli, že má choré srdce. Medzi tým, ako to zistili, a jeho úmrtím prešlo len pár mesiacov. Považovala som to za príšerne nespravodlivé,“ hovorí Kadlečíková.
Nadácia Detského kardiocentra vznikla pri špičkovom špecializovanom pracovisku – dnešnom Detskom kardiocentre v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb v Bratislave. Založili ju rok po vzniku kardiocentra v roku 1992.
V začiatkoch pomáhala Kadlečíková s návštevami detí v nemocnici. „Začala som oslovovať známe tváre z televíznej obrazovky, aby prišli tieto deti navštíviť a potešiť. Prišli ich rozosmiať aj Stano Radič či Jaro Filip, Katka Hasprová, neskôr aj ďalší ľudia z televíznych obrazoviek,“ spomína.
Deti s chorým srdcom podľa nej nemali úplne bežný život. „Nechodili na ihriská a po uliciach ako ich rovesníci. Nesmeli sa namáhať a mnohé z nich sa dokonca niekedy báli aj zasmiať. V živote, v ktorom očakávali bolesť, dostali vďaka takýmto návštevám aj radosť,“ približuje.
Nadácia postupne zabezpečovala základné veci ako polohovacie postele, nábytok do ošetrovní, klimatizáciu či nové okná na oddelenie JIS. „Vždy, keď sa narodí dieťa so zdravotným problémom, je to pre rodičov náročná situácia. Srdce je to najdôležitejšie na svete. Keď bije srdce, žijeme,“ hovorí Kadlečíková.
Podľa nej dnes už rodičia nestrážia deti s kardiologickými diagnózami tak úzkostlivo ako v minulosti. „Dnešné výskumy hovoria, že tieto deti potrebujú žiť do čo najväčšej miery tak, ako ich zdraví rovesníci,“ vysvetľuje.
Nadácia pripravila aj projekty, ktoré pomáhajú deťom po návrate domov z nemocnice. „Pracujeme so špeciálnymi pedagógmi, ktorí chodia priamo do rodín. Návrat do života, do škôlky či školy je potom podstatne jednoduchší,“ uvádza.
V nadácii začali používať aj takzvaných Avatarov – roboty umiestnené v triede, ktoré umožňujú dieťaťu zapojiť sa do vyučovacieho procesu. „Technika nám veľmi pomáhala. Zakúpili sme napríklad aj okuliare na virtuálnu realitu so špeciálnym programom,“ dodáva.
Na otázku, či sa nehnevala, že základné vybavenie nedokáže zabezpečiť štát, odpovedá: „Po toľkých rokoch by mal byť už štát v takej kondícii, aby pacienti dostávali všetko, čo si ich ochorenie vyžaduje. Štátu chýba empatia k chorým a k ich blízkym, ktorí sa o nich starajú. Ak niekto nie je empatický, nemôže sa venovať takej náročnej problematike, ako je zdravotníctvo.“
Stav slovenského zdravotníctva vníma kriticky. „Všetci to hovoria a ja, žiaľbohu, nemám iný názor: ide to dolu vodou. Tak, ako sme v minulosti suplovali zdravotníctvo my, neziskové organizácie, tak to robíme aj teraz,“ tvrdí.
Podľa nej veľmi záleží na ľuďoch. „Základom je nastavenie – chcem a idem si za tým. Detské kardiocentrum vzniklo z chcenia pár ľudí, ktorí sa dali v roku 1992 dohromady, a možno práve preto má dodnes toho ducha,“ myslí si.
Za tie roky jej mimoriadne prirástol k srdcu pacient Tinko, ktorý má dnes už vyše 20 rokov. „Spoznala som ho, keď mal tri týždne. Prešiel si veľmi ťažkou cestou, nielen čo sa týka zdravia, ale aj života, lebo jeho mama dostala onkologické ochorenie a zomrela,“ spomína.
Kadlečíková je profesijne psychologička. „S ľudským utrpením sa jednoducho nedá vyrovnať. Obdivujem lekárov a sestry, ktorí sú denne s pacientmi. Rozhovory s rodičmi, ktorým lekári musia oznámiť, že treba rátať so všetkým, oznamovať im, že sa budú musieť rozhodnúť, či dieťa odpoja od prístrojov – klobúk pred nimi dole,“ hovorí.
Od začiatku apríla skončila v nadácii a rozbehli nový projekt Pošta na sny. „Rozhodnutie plniť sny ľuďom, ktorým život nedoprial možnosti na ich splnenie, je obohacujúce a nezameniteľné,“ uzatvára.
