Manželia Hroncovci obnovili chátrajúcu Starú školu v Kokave nad Rimavicou
Stavba starej školy v Kokave nad Rimavicou roky chátrala. Dnes do nej ľudia chodia na výstavy, filmy aj divadlo. Rodina Hroncovcov do nej vkladá svoj čas aj peniaze, aby ju otvorila verejnosti ako kultúrno-vzdelávacie centrum.
Keď Silvia Hroncová objavila inzerát na predaj opustenej budovy, prišla za rodinou s nápadom kúpiť ju a opraviť. Bolo to emotívne rozhodovanie, práve do tejto školy totiž kedysi chodili rodičia jej manžela Ivana.
„Pamätám si slzy v očiach svokrovcov, akí boli šťastní, že sme sa rozhodli pre tento krok,“ spomína Silvia. Manželia z Bratislavy kúpili obrovskú budovu neďaleko Poltára a namiesto rodinného sídla v nej zriadili expozíciu sklárskej výroby a premietajú filmy.
„V tretej tretine života už treba robiť to, čo má iný parameter ako ekonomický,“ hovorí Ivan Hronec.
Rodinná aktivita
Manželov spája rodinná distribučná firma, filmovému biznisu sa venuje aj ich syn a nevesta. Mladý pár sa vrátil na Slovensko po rokoch štúdia a práce v Londýne. Dnes sa spoločne snažia vdýchnuť Starej škole nový život.
„Je to naša rodinná aktivita. Nie je to postavené len na mne a na Ivanovi. Celého procesu sa naplno zúčastňuje náš syn s našou nevestou, dokonca aj naša vnučka Ela tam veľmi rada chodí,“ dodáva Silvia.
Zachrániť zavlhnuté múry však podľa nej nestačí. „Často vidíme na Slovensku, že s krásnymi historickými budovami si nevieme poradiť. Aj keď ich opravíme, nevieme do nich dať správny obsah,“ vraví Silvia.
Hroncovci sa rozhodli oživiť v Kokave silnú miestnu tradíciu. Sklárske huty kedysi v tomto regióne živili stovky rodín, takže téma ležala doslova na zemi. Prvú výstavu Príbeh skla otvorili v Starej škole ešte v roku 2021.
„Už pravidelne tam máme letné kino, divadlo, koncerty, workshopy pre deti. Snažíme sa priniesť širokú vzorku umenia, aby publikum nielen v Kokave, ale zo širšieho okolia malo možnosť zoznámiť sa s jeho rôznymi formami. Možno to je cesta ako ukázať, čo všetko môže kultúra poskytnúť,“ vysvetľuje Silvia.
Filantropia ako súčasť ekonomického uvažovania
Filantropické aktivity Hroncovcov nie sú v kokavskej histórii osamotené. Keď v roku 1911 vyhoreli všetky tri tunajšie školy, rímskokatolícka, evanjelická aj židovská, miestny podnikateľ Karol Knopfler daroval obci pozemok na výstavbu novej budovy. Desaťročia slúžila žiakom, cez vojnu tu bol aj bitúnok, neskôr sirotinec.
Obnova a premena na kreatívne centrum si žiada výraznú investíciu. Pre Ivana nie je Stará škola projektom mimo biznisu. „Neviem to vo svojom vnútri oddeliť. Mám pocit, že pomáhanie nie je mimo mojej hlavnej aktivity. Ak ho zakomponujete do svojho ekonomického uvažovania a nepoloží vás to, je to ideálny variant,“ hovorí.
Silvia verí, že narastajúca návštevnosť ich časom dostane aspoň „na nulu“. Výhodu vidí v tom, že nemajú stanovené žiadne termíny. „Je to projekt na dlhú trať. Nič nás netlačí, robí nám to radosť a investujeme do toho toľko, koľko môžeme. Ideme krôčik po krôčiku,“ vysvetľuje.
Miesto dialógu a porozumenia
Do Starej školy si za šesť rokov našli cestu miestni aj ľudia zo vzdialenejších regiónov, od Košíc či z Bratislavy. Podľa Silvie by takéto centrá mali byť miestom stretávania, dialógu a vzájomného porozumenia.
„Môžu sa tam stretnúť ľudia s rôznymi názormi, ale malo by to byť miesto pokojných diskusií. To nám dnes veľmi chýba,“ pomenúva ďalšiu úlohu kultúrnych centier v polarizovanej spoločnosti.
Ivan priznáva, že o „depolarizačnom centre“ by medzi Kokavčanmi radšej nehovoril. „Stále nás berú ako exotov,“ smeje sa. No o filantropii rozpráva úplne vážne: „Nemôžete zachrániť celý svet. Keď nájdete jednu vec, ktorá sa dá zachrániť, stačí to.“
Kto sú Silvia a Ivan Hroncovci
Silvia Hroncová je kultúrna manažérka. Viedla Slovenské národné divadlo, Operu Národného divadla a Štátnu operu v Prahe. V úradníckej vláde bola v roku 2023 ministerkou kultúry.
Ivan Hronec založil rodinnú filmovú distribučnú spoločnosť Film Europe. Stojí za streamovacou platformou Edisonline, filmovými festivalmi Be2Can a Crème de la Crème aj za butikovými kinami v Bratislave a Prahe.
