Záchranár opisuje ďalší útok na zdravotníka: úder do tváre i hryzenie
Záchranár Matej Karlák tvrdí, že memorandum o ochrane zdravotníkov, ktoré v pondelok podpísali minister zdravotníctva Kamil Šaško a minister vnútra Matúš Šutaj Eštok, je len teatrálne gesto. Podľa jeho slov panické tlačidlo v sanitke záchranárom v teréne nepomôže.
Len pár dní pred ministerskou tlačovkou sa odohral ďalší, doteraz nemedializovaný prípad útoku pacienta pod vplyvom omamných látok na zdravotníka. Záchranár Matej Karlák opísal, že pacient 21. októbra v nemocnici v Ružinove napadol jeho kolegu — nečakane ho udrel päsťou do tváre a opakovane naňho pľul. Keď sa Karlák pokúsil kolegovi pomôcť, agresor ho začal hrýzť do ruky. Incident sa podľa neho do médií ani pred políciu nedostal preto, že posádka nemá kapacitu hlásiť všetky menšie útoky a vyhrážky.
Karlák vysvetľuje, že záchranári potrebujú iné bezpečnostné opatrenia ako zdravotníci v nemocnici, pretože navštevujú cudzie domovy alebo nevedomky vstupujú na miesta vrážd. Za trinásť rokov praxe sa podľa vlastných slov mnohokrát bál o svoj život.
Memorandum ministrov im nepomôže
Karlák vníma podpis memoranda ako reakciu na tlak verejnosti. Zdôrazňuje, že záchranári v teréne čelia iným problémom ako zdravotníci v nemocnici a z opatrení v memorande vypadli. Panické tlačidlo napojené na bezpečnostnú službu či policajtov v nemocnici je pre posádky v pohybe podľa neho nereálne, keďže vstupujú do neznámych a rizikových situácií v cudzích obydliach.
Záchranári na mieste vraždy
Podľa Karláka sú záchranári neustále slovne napádaní a čelia vyhrážkam smrťou. Poukazuje aj na to, že na uniformách musia nosiť menovky, čo ľuďom uľahčuje ich vyhľadanie. Operátorovi pritom nahlasovateľ nemusí povedať pravdu. Ako príklad uviedol výjazd k poraneniu krku, kde posádka našla človeka s masívnym krvácaním a počas oživovania prítomní hovorili vymyslené príbehy, pričom zranenia naznačovali bodnutie do krku.
Spomenul aj prípad bezvedomia u ľudí bez domova, keď partner ošetrovanej ženy vytiahol na záchranárov zbraň. Ak operačné stredisko vopred vie o útoku nožom alebo streľbe, snaží sa vyslať aj políciu. Ak však posádka príde prvá a miesto nie je bezpečné, nemala by zo sanitky vychádzať.
Záchranár tajne volal políciu
Karlák opísal aj výjazd, keď nahlasovateľ tvrdil, že našiel pred sebou krvavého muža. Na mieste muž pokojne krájal zemiaky a tvrdil, že o ničom nevie, kým vedľa ležal muž v kaluži krvi. Karlák zachoval pokoj, povedal mu, že ide zavolať ďalšiu posádku, a vonku privolal políciu, kým kolega udržiaval s mužom očný kontakt.
Medzi zásady, ktorých sa drží, patrí nevstupovať na nezabezpečené miesto bez polície, neblokovať si únikovú cestu, udržiavať odstup od agresívnych ľudí, neotáčať sa im chrbtom a k napadnutému pristupovať tak, aby ho videl spredu.
Ďalší útok na zdravotníka
Karlák spomenul aj hlásený útok nožom na Miletičovej ulici, kam posádka prišla ako prvá a zo sanitky nevychádzala, kým scéna nebola bezpečná. K útoku na kolegu 21. októbra v Ružinove uviedol, že pacient pod vplyvom drog bol spočiatku pokojný a zafixovaný na nosidlách. Keď kolega pristúpil skontrolovať jeho stav, pacient ho udrel päsťou do tváre a opakovane naňho pľul. Keď Karlák chytil útočníkovi ústa, začal ho hrýzť do rukavice. Po incidente posádka pokračovala v službe.
Podľa Karláka sa takéto prípady nemedializujú, pretože o nich nikto neinformuje, a riešia sa len vtedy, ak záchranár skončí práceneschopný alebo s trvalými následkami. Uviedol, že zamestnávateľ ani iní poskytovatelia nevedú štatistiky takýchto napadnutí a Operačné stredisko záchrannej zdravotnej služby ich tiež neeviduje.
Chcel by status verejného činiteľa
Karlák sa domnieva, že zdravotníci by mali mať status verejného činiteľa, ako je to napríklad v Spojenom kráľovstve, kde útok na nich prináša vyššiu trestnú sadzbu. Status chránenej osoby podľa neho nepomohol a útoky sa za posledných päť či šesť rokov zintenzívnili.
Ako rizikové označil problémové piatkové a sobotňajšie večery v centre mesta pre zvýšenú konzumáciu alkoholu a drog, veľké festivaly a masové podujatia. Futbalové zápasy nepovažuje za hlavné riziko pre masívnu prítomnosť policajných zložiek. Opatrenia typu pracovnej skupiny vníma ako dobre vyzerajúce na papieri, no v realite ťažko použiteľné.
Ako konkrétne riešenia navrhuje poznámku pri výjazde, že pacient bol už v minulosti agresívny, kamery v sanitkách a na uniformách, ochranné vesty a legálne obranné prostriedky, ako paralyzér alebo kaser, keďže reakčný čas polície býva 10 až 15 minút a záchranár je na mieste sám.
