Čo sa deje v hlave človeka, ktorý spácha zločin? Psychológ poukazuje na spúšťač
Vražda či znásilnenie nevzniknú vo vzduchoprázdne. Psychológ Marcin Walicki, ktorý sedem rokov pracoval ako väzenský psychológ, priblížil, čo sa odohráva v mysli človeka, ktorý pripraví o život iného, aj to, ako sa vyrovnáva s následkami. Pôsobí v psychologicko-sexuologickej poradni Harmonia, je vysokoškolským pedagógom a vedie kurzy diagnostiky a analýzy páchateľov a obetí sexuálne motivovaných trestných činov.
Podľa jeho slov na cestu zločinu privádzajú páchateľov veľmi odlišné okolnosti. Ich rozhodnutia ovplyvňuje prostredie, v ktorom vyrastali, najmä zneužívanie alkoholu, násilie či iné podoby rodinnej patológie, ale napríklad aj pobyt v reedukačnom zariadení. Mladý človek vystavený takýmto podmienkam často dospeje k záveru, že ak sa nemôže spoľahnúť na dospelých, musí si poradiť sám. Takíto ľudia často dokončia iba základnú školu alebo ani tú, čo im komplikuje hľadanie práce, a nemajú návyk pracovať na svojej budúcnosti.
Walicki pozoruje pri práci s páchateľmi určitý vzorec. Jedným z faktorov býva potláčanie emócií, ktoré sa v človeku napokon nahromadia. Napätie často vytvorí bod zlomu, ktorý môže podporiť alkohol, drogy či iné psychoaktívne látky. K tomu sa pridá zdanlivo bezvýznamná udalosť, ktorá zapáli pomyselný knôt – môže ísť o nevinné správanie alebo slová.
Človek, v ktorom celé mesiace či roky kypia potlačené emócie, napadne druhého a začne ho biť. O tragédii niekedy rozhodne náhoda. Psychológ spomenul prípad, keď napadnutá obeť nešťastne spadla, udrela si hlavu o hranu stola a zraneniam podľahla.
Podľa Walického sa na človeka, ktorý spáchal trestný čin, treba vždy pozerať z viacerých uhlov. Vo filmoch sa často zobrazujú vrahovia, ktorí zabíjajú takmer okamžite a potom pokračujú ďalej, akoby sa nič nestalo. V skutočnom živote to väčšinou nefunguje takto. Vždy má preto zmysel pýtať sa, prečo sa človek rozhodol vziať život inému, čo však tento čin nijako neospravedlňuje.
Pri sexuálnych páchateľoch môže ísť o potrebu moci a kontroly. Psychológ opísal muža, ktorý celý život zažíval zo strany žien ignorovanie a posmech, vlastná matka ho týrala a uprednostňovala dcéru. Muž sa utvrdzoval v presvedčení, že ženy sú zlé a zaslúžia si trest. Začal sa pokúšať o znásilnenia, v dvoch prípadoch čin dokonal, bol odsúdený, no po odpykaní trestu ich opäť páchal. Podľa Walického mala jeho agresia inštrumentálny charakter – išlo mu o ovládnutie ženy a získanie moci nad ňou. Muž tvrdil, že nad dôsledkami nepremýšľal a išlo o impulz, psychológ však upozornil, že svoje obete sledoval a plánoval, čo im urobí.
Niektorí páchatelia podľa Walického nasadzujú rôzne masky, podobne ako ľudia prijímajú rôzne spoločenské roly. Tieto oblasti od seba jasne oddeľujú, aby ich neodhalili. U páchateľov možno pozorovať aj obranné mechanizmy, ktoré im pomáhajú vyrovnať sa s tým, čo urobili – démonizovanie obetí, ich odľudšťovanie alebo vykresľovanie seba samého ako poškodeného.
Počas kariéry sa psychológ stretol s mužom odsúdeným za sexuálne zneužívanie dieťaťa, ktorý spočiatku tvrdil, že svoje konanie ľutuje. Neskôr mu odovzdal hrsť tabletiek, ktoré si ukrýval, aby si mohol vziať život. Hovoril, že psychológ bol jedným z prvých ľudí, ktorí mu podali pomocnú ruku a nezaobchádzali s ním ako s netvorom.
Najťažšie sa Walickému rozprávalo s vrahmi detí, ktorí neprejavovali ľútosť a čin zľahčovali. Doma sa snažil odpojiť od práce a sústrediť sa na rodinu, pomáhal mu šport. Zdôraznil, že trestný čin je tragédiou aj pre páchateľa a že takýto čin navždy zmení jeho život. Spomenul mladého muža odsúdeného za ublíženie na zdraví s následkom smrti, ktorý svoje konanie veľmi ľutoval a vedel, že s vedomím, že pripravil o život iného človeka, bude žiť až do konca života.
Pri doživotných trestoch sa podľa Walického najprv opakuje scenár nádeje a zápasu so systémom – odsúdení píšu prezidentovi či na Európsky súd pre ľudské práva. Keď si uvedomia, že z väzenia už nikdy nevyjdú, treba im podľa neho poskytnúť intenzívnejšiu psychologickú pomoc. Na oddelení so zvýšeným stupňom stráženia strávi odsúdený v cele približne 22 hodín denne. Človek sa podľa neho dokáže prispôsobiť aj takýmto podmienkam a väzenie začne vnímať ako náhradu domova.
Druhú šancu si podľa Walického zaslúži každý. Keby si to nemyslel, nestal by sa väzenským psychológom. Upozornil, že ľudí veľmi ľahko hádžeme do jedného vreca a rýchlo ich odsudzujeme. Ľudská psychika je podľa neho ako výšková budova – skladá sa z mnohých poschodí, a tak sa treba snažiť vnímať aj človeka.
