Kde bola sociálka, keď deti vraždili? Za dverami úradov vládne chaos, na ktorý doplácajú nevinní
Brutálny útok na dve maloleté dievčatá na východe Slovenska je len ďalším dielom v skladačke zlyhaní štátu pri ochrane detí. Od dvojnásobnej vraždy v Staškove a tragédie v Spišskej Starej Vsi sa verejná diskusia točí okolo chýbajúcich kamier v školách či pochybení policajtov a psychológov. Základnou otázkou však zostáva, kde je kľúčový orgán sociálnoprávnej ochrany detí – sociálna kuratela, ktorá má poznať rodinné pomery rizikových detí a zasiahnuť skôr, než sa prípady zvrtnú na tragédie.
Sociálna poradkyňa Ida Želinská upozorňuje, že orgány sociálnoprávnej ochrany mali v týchto príbehoch vystupovať ešte predtým, než sa tragédie stali. „Mali byť vlastne všade tam, kde ste to vymenovali. Sú to práve tí ľudia, ktorí majú vytvárať sieť pomoci pre deti čímkoľvek ohrozené,“ uviedla s tým, že by mali úzko spolupracovať so školami aj s políciou.
V prípade Staškova bolo rodinné prostredie evidentne hlboko rozvrátené a chlapec bol zverený do náhradnej starostlivosti starých rodičov, ktorí pravdepodobne nemali dostatok kompetencií či síl na náležitú výchovu. Podľa odborníkov nešlo o skrat, ale o dlhodobý problém. Práve tam je úloha sociálky kľúčová – má nahrádzať to, čo dieťaťu chýba a na čo má nárok podľa zákonov aj ústavy.
„Bez toho, aby som robila diablovho advokáta, chcem zdôrazniť, že sociálka má na jednej strane obrovské kompetencie. Jej pracovníci vystupujú na súde a sú právnymi zástupcami či advokátmi týchto detí. Musia bez prázdnych fráz definovať, čo je najlepší záujem dieťaťa,“ povedala Želinská. Jeden zo základných problémov podľa nej spočíva v tom, že sieť pomoci je nesmierne riedka. „Ľudia na úradoch síce sedia, no stávajú sa z nich len dohovárači. Hovoria rodine: Toto máte urobiť inak, toto sa nám nepáči, no sieť, ktorá by ich mala zachytiť a trpezlivo viesť, je na Slovensku obrovsky riedka.“
Pri Spišskej Starej Vsi už podľa nej vieme, že systém kurately zlyhal. Plány síce boli vypracované a na papieri vyzerali fantasticky, no v realite tam neboli. „V pláne má byť jasne zadefinované, že ak ide o obeť či preživšiu násilia, nemôžete mať odstup pol roka, kým situáciu vyhodnotíte,“ dodala.
Podľa Želinskej je prípadov toľko, že ich pracovníci neberú ako konkrétne mená, ale len ako spisy a čísla. Pracovníci sa na úradoch striedajú, pretože práca je zle platená a mnohí vydržia pol roka či rok a odídu. Tretím problémom sú problémoví rodičia, komplikovaná spolupráca s nimi a nezosieťovanosť. „Pýtajme sa, aké priority má slovenská sociálnoprávna ochrana detí – či je to ochrana detí a občanov pred násilím, zanedbávaním a zneužívaním, alebo sú to rodičovské spory. Pred 10 až 15 rokmi u nás prudko narástol počet rodičovských sporov. Ľudia na úradoch na to neboli vyškolení ani pripravení, zamotali sa do nich a dnes utápajú obrovské množstvo úradníckeho času v rodičovských konfliktových agendách.“
Ďalším problémom je podľa nej písmenkový systém na úradoch, pri ktorom pracovníci lietajú po celých lokalitách k ľuďom vzdialeným aj hodinu cesty. Keby existovalo terénne rozdelenie podľa lokalít, lepšie by pozorovali väzby a dianie v komunite. „Na niektorých úradoch pracujú ľudia len s bakalárskym titulom. Naozaj sa chcete nechať zastupovať na súde v kľúčovom spore človekom, ktorý nemá ukončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa?“
Podľa Želinskej si štát nestanovil ochranu detí a ich bezpečnosť ako svoju prioritu. „V súčasnosti sa na tento štát nespoliehajme, pretože pokiaľ bude štát riešiť systém len na úrovni navyšovania počtu úradníkov, znižovania spisov či zvyšovania platov, k vyššej ochrane sa nedopracuje. Nerozprávame sa totiž o úrovni hodnôt.“
Poukázala aj na to, že systém sa stal nesmierne byrokratickým a násilie v rodinách sa ľahko zjednodušuje na obyčajný rodičovský konflikt. V minimálnom počte prípadov súdy zveria dieťa do výlučnej starostlivosti násilníka, no umožnia mu stretávať sa s dieťaťom bez toho, aby musel čokoľvek zmeniť na svojom správaní. „Často sa stretávam s tým, že sociálne pracovníčky hovoria: Viete, ale oni sa musia dohodnúť, lebo my sa ho tu všetci bojíme a obávame sa jeho sťažností.“
Rýchle riešenia podľa nej neexistujú. Dôležité je, či si spoločnosť v určitom bode povie, že do komunity vstupuje s nastaveným systémom motivácií a trestov. Ako príklad uviedla, že prvou reakciou politikov po tragédiách bývajú návrhy na zníženie trestnoprávnej zodpovednosti detí. „Ak ich zavrieme do kriminálu, problém nevyriešime, len ich tam naučíme páchať ďalšiu trestnú činnosť.“
Inšpekcia v sociálnych veciach je priamou súčasťou Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, nie je samostatným nezávislým orgánom. „Je to systém, ktorý sa zrútil sám do seba a nevytvára samočistiace kontrolné mechanizmy,“ uzavrela Želinská s tým, že ľudia potrebujú spravodlivosť a systém je opraviteľný, ak sa vedúcimi pracovníkmi stanú odborné a organizačné špičky.