Z brigádničky vedúcou predajne: Príbeh Márie Krchňákovej z Hrubého Šúru
Mária Krchňáková dnes vedie jedinú predajňu potravín v Hrubom Šúre, riadi päťčlenný tím a rozhoduje o sortimente. Na brigádu pritom nastúpila bez ambície viesť ľudí. Pracovné postupy si poctivo zapisovala do zošita a pri každom povýšení bojovala s vlastnými pochybnosťami.
Budík jej zvoní každý deň o štvrtej ráno. O hodinu neskôr je už v predajni COOP Jednota v Hrubom Šúre, kam jej cesta autom trvá sotva 15 minút. Kontroluje dodávky, objednávky a ceny skôr, než väčšina zákazníkov vstane.
V malej obci neďaleko Senca je COOP Jednota jediný obchod s tradičnými potravinami. Mária preto musí poznať, čo ľudia potrebujú a na čo sú roky zvyknutí. Jednej zákazníčke pravidelne odkladajú kartón obľúbenej vody, iná si chodí po domáci chlieb. Keď niekto potrebuje mäso alebo pečivo na sobotu, predajňa ho objedná.
„Komunikácia je v obchode kľúčová. Zákazníci a zákazníčky sem neprídu iba nakúpiť, prídu sa aj porozprávať,“ prezrádza 37-ročná vedúca. Keďže väčšina domácich hovorí aj po maďarsky, každý deň sa naučí od kolegýň nové slovíčka.
Viesť jediný obchod s tradičnými potravinami v obci je podľa nej živý organizmus. Regály nestačí naplniť podľa zaužívaného zoznamu. Zo skúseností zo seneckého Tempa, kde začínala ako brigádnička, postupne priniesla bezlaktózové a bezlepkové výrobky, ovčiu bryndzu aj ďalšie novinky. Obnovila mikulášske balíčky a zaviedla darčekové koše na objednávku.
Svoj tím učí pozerať sa na predajňu očami zákazníka. „Keď si to všimnem ja, mali ste si to všimnúť aj vy. Predajňa je moja vizitka, ale aj vaša. Sme tu veľkú časť dňa, je to tak trochu naša domácnosť,“ opakuje kolegyniam.
Dátum, kedy prišla do COOP Jednoty, si pamätá presne – 4. decembra 2017. V Tempe Senec nastúpila najskôr na brigádu. Keďže sa blížil Mikuláš, začala baliť mikulášske balíčky. Neskôr dostala na starosť pečivo, jogurty aj sladkosti. Vedúca predajne si všimla, že sa rýchlo učí, a ponúkla jej trvalé miesto. Neskôr ju poslala za klasickú pokladnicu a napokon jej navrhla pozíciu vedúcej zmeny.
„Mala som veľké šťastie na vedúcu predajne. Juliana Janková je dodnes mojou mentorkou. Vďačím jej za všetko, čo som sa o fungovaní predajne naučila,“ priznáva pani Mária.
Všetky pracovné postupy si zapisovala do zošita, ktorý má poruke dodnes. Vedúca predajne v Senci ju naučila aj zásadu, ktorou sa riadi dodnes: „Nič neodkladať na zajtra. Všetko, čo príde pod ruky, treba riešiť hneď.“
Po piatich rokoch v Senci prijala ponuku stať sa zástupkyňou vedúcej v neďalekom Tomášove. Po roku jej ponúkli vedenie predajne v Hrubom Šúre. Znova mala pochybnosti, ale opäť sa našli ľudia, ktorí jej povedali, že to zvládne. Bývalá vedúca zo Senca jej prišla pomôcť s úlohami, ktoré dovtedy nerobila.
Zošit s pracovnými postupmi odhaľuje aj ďalšiu rovinu jej príbehu. Pochádza z Ukrajiny a vyštudovala ekológiu. V odbore si však doma nevedela nájsť prácu, preto odišla za lepším životom. Najprv pracovala v Rusku v obchode s oblečením. Po roku sa vrátila. Rozhodla sa skúsiť šťastie na Slovensku.
V Púchove nastúpila do mäsokombinátu, kde pracovala v chlade, často dvanásť hodín a aj cez víkendy. „Stále som si hovorila: vydržím ešte do Vianoc, ešte do Veľkej noci, ešte jedno leto. Nakoniec som si po troch rokoch povedala dosť,“ spomína.
Chýbal jej kontakt s ľuďmi. Keď sa dopočula o brigáde v Tempe Senec, rozhodla sa to skúsiť. Presťahovala sa a začínala odznova. Slovenčine spočiatku rozumela len čiastočne, ale uvedomila si, že musí rozprávať. „Nestačilo mi počúvať. Musela som veľa čítať, pozerať televíziu, poctivo sa učiť a najmä hovoriť. Keď človek mlčí, neposunie sa,“ hovorí.
COOP Jednota Galanta jej pomohla s dokumentmi potrebnými na zamestnanie. Potom už rozhodovala jej práca. Z brigádničky sa stala predavačka, vedúca zmeny, zástupkyňa a napokon vedúca predajne. „Príležitosti prišli a ja som ich prijala ako výzvu. Bola som potešená, že nadriadení vo mne vidia niečo, čo som spočiatku nevidela ani ja sama,“ podotýka.
Na Slovensku napokon nenašla iba zamestnanie, ale aj lásku. Pred dvomi rokmi sa vydala za Slováka, s ktorým žijú vo Veľkých Úľanoch. Splnila si aj sen o malom psovi. „Už bolo načase začať aj žiť, nielen pracovať. Mám rodinu, zázemie a už na všetko nie som sama. Už sme dvaja,“ priznáva.
Keď hovorí o odchode z Ukrajiny, zdôrazňuje, že prišla ešte pred vojnou. „Najprv som prišla za peniazmi, potom za iným životom. Teraz už mám to, čo som chcela. Aj keď som cudzinka a srdcom budem navždy Ukrajinka, cítim sa tu doma a som za to vďačná,“ vysloví krásnou slovenčinou.
Ďalší kariérny postup v COOP Jednote si neplánuje. Predajňu v Hrubom Šúre chce viesť dobre a rozvíjať ju podľa potrieb zákazníkov. „Môj sen je, aby som v COOP Jednote pracovala až do dôchodku.“
