Ročne postihne vyše 5-tisíc Sloveniek: O najťažšom momente v nemocnici sa stále hovorí len pošepky
Ženy, ktoré prišli o dieťa počas tehotenstva alebo krátko po pôrode, často zostávajú so svojou bolesťou samy. Musia čeliť necitlivému prístupu zdravotníkov či nedostatku informácií.
Hoci sa o strate dieťaťa počas tehotenstva, pri pôrode či krátko po ňom stále hovorí pomerne málo, nejde o výnimočnú skúsenosť. Podľa údajov za rok 2023 na Slovensku zaznamenali približne 5-tisíc spontánnych potratov, pričom väčšina sa odohrala v prvom trimestri. Takmer 600 potratov nastalo medzi 13. a 28. týždňom tehotenstva. Ďalších 156 detí sa narodilo bez známok života a 44 zomrelo do 24 hodín po pôrode.
Necitlivý prístup a nedostatok informácií
Za týmito číslami sú tisíce žien a rodín, ktoré sa museli vyrovnať so stratou. Hoci sú aj ženy, ktoré hovoria o dobrom a profesionálnom prístupe zo strany zdravotníkov, podľa prieskumu však mnohé museli okrem bolesti čeliť aj necitlivému prístupu zo strany zdravotníkov, nedostatku informácií či nemožnosti dôstojne sa rozlúčiť so svojím dieťaťom.
Ukazujú to nové zistenia občianskeho združenia Tanana, ktoré sa dlhodobo venuje podpore rodín po strate dieťaťa. Do dotazníkového prieskumu, ktorého výsledky vyšli v publikácii (Ne)viditeľné, sa zapojilo 267 žien a ďalších 22 absolvovalo hĺbkové rozhovory. Spolu opísali viac ako 460 skúseností so stratou.
Z odpovedí vyplynulo, že 55 percent respondentiek nemalo naplnenú aspoň jednu z potrieb v oblasti reprodukčného zdravia, 56,9 percenta v oblasti rozlúčky s dieťaťom a 61,4 percenta v oblasti podpory duševného zdravia.
Namiesto empatie administratíva
Pre mnohé ženy sa strata nezačína na pôrodnej sále, ale v ambulancii gynekológa. Často v okamihu, keď sa počas ultrazvukového vyšetrenia neozve tlkot srdca. Respondentky v prieskume opisovali situácie, keď namiesto citlivej komunikácie nasledoval chladný medicínsky jazyk, vysvetľovanie ďalších postupov či administratíva.
Lucia Kubíny z občianskeho združenia Tanana vysvetľuje, že za problémami v komunikácii môže byť viacero faktorov: nedostatočný systém vzdelávania zdravotníkov, ktorý neposkytuje dostatočný priestor na tréning oznamovania náročných správ, ale aj pracovné podmienky vytvárajúce časový tlak.
Prostredie musí rešpektovať súkromie
Problémom nie je iba komunikácia, ale aj prostredie, v ktorom ženy prežívajú jedny z najťažších chvíľ svojho života. V prieskume opisovali situácie, keď po oznámení straty čakali na ďalšie vyšetrenia na rovnakých chodbách ako tehotné ženy. Niektoré z účastníčok prieskumu po strate umiestnili na izby spolu s matkami, ktoré práve porodili zdravé deti.
Psychologická pomoc často chýba
Jedným z najvýraznejších zistení mapovania je nedostatočná podpora duševného zdravia. Až viac ako 61 percent respondentiek uviedlo, že niektorá z ich potrieb v tejto oblasti zostala nenaplnená. Ženy opisovali, že im v nemocnici neponúkli psychologickú pomoc, nevedeli, na koho sa obrátiť, alebo mali pocit, že ich prežívanie zdravotníci zľahčovali.
Podľa autoriek správy by psychologická podpora nemala závisieť od toho, či si ju žena dokáže sama vyhľadať. Mala by byť prirodzenou súčasťou starostlivosti priamo na gynekologicko-pôrodníckych oddeleniach.
Nestihli sa rozlúčiť s dcérou
Ďalšou významnou témou je možnosť dôstojnej rozlúčky. Podľa prieskumu 56,9 percenta respondentiek nemalo naplnenú niektorú z potrieb, ktoré s ňou súvisia. Pre rodičov môže byť dôležité dieťa vidieť, držať ho v náručí, pomenovať ho alebo si uchovať spoločnú spomienku.
Organizácia Tanana sa tiež snaží podporovať zdravotníkov aj prostredníctvom takzvaných spomienkových balíčkov, ktoré Lucia Kubíny osobne nosí do pôrodníc. Obsahujú napríklad pomôcky na vytvorenie odtlačkov rúk a nôh dieťaťa, ampulku na uchovanie prameňa vlasov či zápisník, ktorý môže rodičom pomôcť zachytiť ich myšlienky a spomienky.
Strata zostáva tabu aj po rokoch
Náročné skúsenosti sa pritom nekončia odchodom z nemocnice. Ženy musia často čeliť aj nepochopeniu svojho okolia. Až 91 percent respondentiek prieskumu vníma, že strata dieťaťa je v slovenskej spoločnosti tabuizovaná. Takmer 62 percent má pocit, že byť smútiacim rodičom so sebou nesie spoločenskú stigmu.
Viac ako sedem z desiatich žien pritom uviedlo, že cíti potrebu hovoriť o svojom zosnulom dieťati. Podľa Lucie Kubíny je preto veľmi dôležité, že sa téma postupne dostáva do verejného priestoru.
Čo sa musí zmeniť?
Autorky mapovania upozorňujú, že pomoc ženám po strate nemožno postaviť iba na empatii jednotlivých zdravotníkov. Potrebné sú aj systémové opatrenia, ktoré zabezpečia dôstojnú starostlivosť bez ohľadu na to, v ktorej nemocnici žena skončí. Navrhujú zavádzanie odborných štandardov starostlivosti, vzdelávanie zdravotníckeho personálu v komunikácii náročných správ či dostupnosť psychologickej podpory priamo na oddeleniach.
